utorok, februára 28, 2006

Ako sa narodila Kaťulka

Sedeli sme v útulnej unhošťskej kuchyni. Ručička hodiniek sa pomaličky posúvala k polnoci. Čas nám plynul príjemne v rozhovoroch o všetkom, čo sme si nestihli alebo nemohli telefonicky povedať. Pomedzi nás pobehovali rodinné psy Aki, Roxy a Miška. Skrátka idylka. Iba Kaťulka sedela ako na tŕňoch. A keď sa mal piatok vystriedať so sobotou, prudko vyskočila. Do ruky chytila varechu a posunula veľkú ručičku na dvanástku. Začal sa nový deň. Deň, v ktorý sa pred 50-timi rokmi narodila. ,,Môžete mi gratulovať,“ oznámila veselo. ,,To by som si nebola taká istá,“ kontrovala Evička. A pustila sa do podrobného vysvetľovania dôvodov. Teda dôvodu. Že Kaťulka sa narodila až počas dňa. Krátko poobede. Najprv sme týmto slovám nevenovali pozornosť a horlivo sme jeden za druhým potriasali Kaťulke pravicou. Aj tradičné živió sme jej zaspievali. Ale keď Evička trvala na svojich výhradách, začali sme pozornejšie počúvať. Že babička predsa hovorila, že varila obed (neviem už, či nedeľný, ale verím, že Evička mi to pripomenie). Že robila sviečkovú a že keď dovarila, tak jej prišlo akosi ťažko, ľahla si a už to išlo. Pôrod. A krátko na to bola Kaťulka na svete. Začali sa ozývať hlasy, ktoré túto teóriu spochybňovali. Minimálne Vladuško a Pištík si na nič podobné nespomínali (no, sú to chlapi, takže od nich zase extra presné údaje čakať nemožno). Ale nespomínala si ani Kaťulka (pravdou je, že iba málokto si pamätá príchod na svet). No a Boženka vtedy ešte ani len v pláne nebola. Lenže ani neskoršie rozhovory s babičkou ju na takéto okolnosti Kaťulkinho pôrodu neupozornili. Situácia sa vyhrocovala. ,,Zavolajme Gabike do Kanady, tá je najstaršia, tá si to musí pamätať,“ zakričal niekto. A tak sme volali. Gabika síce bola doma, do rozhodnutia sporu však viac svetla nevniesla. Na príchod svojej sestry na svet si nepamätala. Ale aspoň si vypočula pieseň o troch žabičkách. A boli sme na začiatku. Evička tvrdošijne trvala na svojom. Pištík kontroval tvrdením, že babička sa pri sporáku počas varenia obeda zaprela a Kaťulka bola na svete. ,,Verte mi. Mama vravela, že zavarila slíže, dovarila sviečkovú a potom to na ňu prišlo,“ nedala sa odbiť Evička. Od Jurulíka dostala za tento príbeh 10 eur. Skončili v jej výstrihu. Keby si na ne niekto nepovolaný robil zálusk. Príbeh o Kaťulkinom narodení narozdiel od tých eur neskončil. Je aj naďalej otvorený. Pre každého, kto by si aspoň trošku spomenul, ako to vtedy v apríli bolo. A pre vás mladších jedna rada. Ak chcete vedieť, kedy ste sa narodili, urobte tak radšej hneď teraz. Pre istotu.

P.S. Evička mi poslala mail, v ktorom upresňuje Kaťulkine narodenie. Bolo to vo Veľkonočnú nedeľu. Že si to môžem vypočítať v tých nekonečných kalendároch. Počítať nebudem. Evičke plne dôverujem.

Kultúrny program


Už si presne nepamätám, prečo sme tie predstavenia robili. Teda, tie ďalšie sme robili preto, lebo sme chceli dodržať akúsi tradíciu. Ale to úplne prvé, to mi je záhada. Možno preto, že Pištík mal videokameru (to v tých rokoch teda bola vec) a my sme chceli byť v telke. Lenže možno tú kameru mal až potom. A potom vážne neviem. Faktom je, že staré videonahrávky nás usvedčujú z pomerne významného divadelno recitačno spevácko tanečno športového talentu. Všetky v Európe žijúce vnúčatá. Pre neznalých pomerov sme pre našich rodičov a babičku pripravovali pri rodinných posedeniach kultúrne predstavenia. Program bol starostlivo vyskladaný z mimoriadne pútavých čísel. Tak napríklad nezabudnuteľné recitácie škôlkára Martinka, cudzojazyčná báseň v podaní prváka Romuška (prednes trval niekoľko sekúnd, ale napriek rýchlosti bol čarovný), myslím, že aj ja som prispela nejakou tou hodnotnou prózou. Aj sme sa hýbali. Mirka ako dokonalý kôň, Maťko ako ešte dokonalejší a hlavne mimoriadne sústredený akrobat. Romanko dostal obecenstvo do varu predstavením na lopte hula hop, Palko všetkých vystrašil karatistickým číslom. Dievčenská časť tancovala, dokonca vlastné choreografie. A musím povedať, že rokenrolový pár Babul a Miruš nadchol s odstupom času aj mňa. Najmä zdvíhačky. Boli brilantné. Neostalo iba pri tanci. Hoci to znie nepochopiteľne, aj sme spievali. Uznávam, hudobný sluch nie je silnou stránkou našej rodiny. Možno preto prišlo na scénu aj imitovanie. Nezabudnuteľný ostane duet Tiny Turner a nejakým spevákom. Palko ako ten spevák a Maťko so silným mejkapom, Boženkinou mini sukňou namiesto šiat a obrovským vatovým poprsím, to bol zážitok, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Babička vtedy plakala od smiechu ako už dávno nie. Myslím, že vtedy sme aj nejaké peniažky vyzbierali...Tak sa mi zdá, že karta sa pomaly obracia. Deti vyrástli a stratili svoju niekdajšiu roztomilosť. Netvrdím, že dospelí ju získali. Ale opraty zábavy jednoznačne prevzali do svojich rúk. Ale veď o útoku na bránicu už bola reč.

nedeľa, februára 26, 2006

Hujer open 2003


Dátum na tej fotke ma zaskočil. Júl 2003. Nechce sa mi veriť, že už viac ako dva roky mám v rohu skrinky v modrom obale diplom. Dôkaz vysokoškolskej minulosti. V to leto som ho dostala do rúk nielen ja, ale aj Babul. Miruš si odbakalárovala rok pred nami. Keď promotér prečítal moje meno, aula zaburácala. Dôvodom neboli mimoriadne študijné výsledky, červený diplom, či pochvala rektora, ale mimoriadne vysoká koncentrácia Hujerovcov na meter štvorcový. A samozrejme veľa kamarátov a známych. Bolo to niekoľko nádherných sekúnd. Pokračovali gratuláciami, želaniami, kytičkami, kyticami, darčekmi. A jednou výnimočnou kyticou, ktorá mala aspoň meter. Na objednávku tety spoza mora, aby vraj všetci povedali waw. Povedali a ja som povedala tiež. Bol to príjemný deň. Jeden z tých, na ktoré sa nezabúda, nech si vraví kto chce, čo chce. O pár dní si ho odkrútila Babul v Istropolise. Pašované tkanivá kdesi v Senici ma o jeho časť obrali, ale napriek tomu som dobre informovaná. Napríklad o tom, ako sa Kaťulka predierala cez celú sálu a keď zbadala Boženku rovnako cez celú sálu zakričala: ,,Hujerovci, tam ste!“ A utekala ako srnka hore schodmi. Nechýbal diplom, potlesk, pokrik a kytica s waw na perách. Magisterský a inžiniersky titul sme oslávili aj neformálne. Nielen na mexickej noci, ale aj v dúbravskej záhrade. Grilovanie nebolo jedinou aktivitou, ktorej sme sa venovali. Aby nám ľahšie trávilo, prišlo aj na šport. Hujer open 2003. Vytvorili sa vskutku zaujímavé dvojice, takže sme boli svedkami napínavých a svižných súbojov. Evička vs Boženka napríklad. Pištík sa vžil do úlohy kouča. Rozdával taktické rady, zahrieval svaly a hlasito povzbudzoval. Ani Kaťulku sme nemuseli dlho prehovárať. A nielen na tenis. Nikto už asi nevie ako, ale stal sa z nej náš tenisový bôžik. S vidlami a cukinou pôsobila majestátne a dôstojne. Až tak, že ju Kamilko zvečnil ako ikonu. A dostala sa až za more. Tak si vravím, škoda, že promócie sú väčšinou iba raz za život. Alebo sú práve preto nezabudnuteľné?

sobota, februára 25, 2006

Krstiny


Tomáško mal takmer tri mesiace, takže bolo na čase dať ho pokrstiť. Nech je chlapec na poriadku. Spomienky na toto obdobie už poriadne vybledli, napriek tomu mám v sebe taký príjemný, spokojný pocit. Takže to musel byť krásny čas. Kamil o tú slávu prišiel, školil sa kdesi v Anglicku za pilota veľkého lietadla. Mne hrozilo to isté, bola som totiž v Nových Zámkoch na sústredení. Moja aktívna športová minulosť dnes prekvapuje nielen mňa. V každom prípade Nové Zámky sú o čosi bližšie ako Anglicko, a tak po mňa Jurulík prišiel. Myslím si, že to bolo večer a že do Bratislavy sme dorazili ešte neskôr. Prekvapil ma nový vešiak na stene a tuším aj nový koberec v chodbičke pri detskej izbe. Jurulík sa hecol. Dôvod? Zahraničná návšteva. Spať som išla v zvláštnom očakávaní. Nešlo iba o krstiny. Po prvý krát v živote som sa mala stretnúť s dvoma ľuďmi, ktorých som dovtedy poznala iba z rozprávania a forografií. S Gabikou a Davidom. Prileteli z Kanady a dovtedy nemohli, lebo tu vládli komunisti. Na prvé dojmy si už nespomínam. Možno pre ruch, ktorý v deň krstín panoval. Všetci sme sa vyobliekali, Mirka do krásneho bieleho kostýmu, ja do bielo modrých šiat s červenými gombíkmi. K Dómu svätého Martina nás viezla teta Liduna. A tam sme sa zišli po prvý krát v živote všetci Hujerovci (Kamil a Kaťulka vtedy ešte neboli svoji, tak to snáď môžem takto napísať). Tomáška krstil ujo Anti a ja som po celú tú slávnosť potláčala smiech. Stáva sa mi to aj teraz, že vo vážnych chvíľach musím krotiť kútiky. Asi reakcia na stres. Videozáznam usvedčuje z chichotania aj Palina, všetci ostatní boli dojatí. Tomáško všetko sledoval svojimi veľkými hnedými očkami, občas si zdriemol, občas zamrnčal. Mal tie krásne biele šatočky, slávnostné, určené špeciálne na krstiny. Evička tvrdí, že sa strašne šmýkali. Ale udržala ho na rukách ako sa na správnu krstnú mamu patrí. Spolu s Riškom a Davidom - krstnými otcami. Aj sme sa fotili. Tuším, že fotka s babičkou je jediná, na ktorej má všetky vnúčatá pokope. Od najstaršieho po najmladšieho. Ľúbila nás silno, a pritom každého inak...Obedovali sme u nás, určite samé dobrotky. Aj na prechádzke sme boli, aj tradičný program si dospelí vychutnali. A aj pózovania na dvore sme sa dočkali. Pamätné fotky na šmykľavke, pri lavičkách, veselé, s babičkou žiariacou spokojnosťou, že má všetky svoje deti pri sebe. Posedenie v reštaurácii som už neabsolvovala. A tak iba z rozprávania viem o incidente nášho Vladuška s dákym pánom pred podnikom. Výsledok? Roztrhaná košeľa a vďačná téma rozhovorov. Také boli Tomáškove krstiny, teda malé kúsky toho, čo si pamätám. A pri tých bledučkých spomienkach sa aj teraz usmievam.

štvrtok, februára 23, 2006

Hospoda u vetešníka


Ak chcete vidieť miesto, kde je najviac skrutiek, matičiek, či klieštikov pohromade, navštívte Hospodu u vetešníka. Je to v Unhošti. Donedávna by ste toto miesto našli podľa toho, že sa na vás zo strechy pozerá pes a mačka. Živí, samozrejme. Ten pes, vlastne fenka, už nie je. Na jej miesto prišiel malý čierny Aki, ktorý po streche nebehá. A tak sa musíte spoľahnúť na iné poznávacie znaky. Svojho času to bol napríklad igelit obtiahnutý pozdĺž celej fasády. Vraj ako izolácia. Nie som si istá, či tam ten igelit ešte stále je, preto odporúčam orientáciu podľa čuchu. Táto zaberá najmä vo večerných hodinách. Priateľský sused Beneš totiž práve v tomto čase spaľuje ktovie čo vo svojej piecke. A tak stačí zaklopať o kúsok ďalej od toho komína, z ktorého vychádza štipľavý dym. No a keby priateľský sused Beneš práve nič nespaľoval, jednoducho stačí zájsť do jednej z dvoch hospůdiek a opýtať sa, kde býva Kamil. Správny azimut naberiete okamžite. No a práve u Kamilka je tá slávna vetešnícka hospoda. Pivo tam síce majú iba lahvové, ale vždy je správne vychladené. A nezriedka i tvrdé nalievajú. Napríklad vtedy, keď prídu dobrí švagrovia preriediť sortiment vetešníctva. To vyzerá takto: jeden sa pokúša triediť matičky, skrutky, klieštiky a iné kutilské predmety, ďalší robí poriadky s tromi chladničkami, tretí zúrivo seká do starej škodovky určenej do šrotu a štvrtý neúnavne chodí za Kamilom a trhá mu z rúk všetko to, čo je určené na vyhodenie a o čom je Kamil presvedčený, že sa mu to ešte môže zísť. Hrdzavý klinček, napríklad. Jedna z takýchto pretrieďovacích akcií sa skončila rozseknutou žilkou na nohe (Riška potom Boženka dokonca do nemocnice viezla, ale všetko dobre dopadlo). Pravdou je, že prvotný entuziazmus švagrov po niekoľkých bezvýsledných pokusoch opustil, takže teraz chodíme do vetešníctva skôr grilovať a oslavovať. Lebo upratovanie Kamilkovej dielne je niečo podobné ako tlačenie toho Syzifosa. Alebo ako hádzanie hrachu na stenu. Len z jedného mám strach. Aby raz tých matičiek, skrutiek a klieštikov nebolo tak veľa, že nebudeme mať kde grilovať. To by bola večná smola. Lebo na záhradke je vždy krásne (aj lietadlá vám nad hlavou prelietajú). A to myslím celkom vážne. Takže navrhujem jarný výpredaj. Jeden taký reálny víkend u vetešníka. A bude aj na nové okná. Čo ty na to, Kamilko?

streda, februára 22, 2006

Babičkin memoriál


Túto hru nás naučila hrať babička. Bola to jej vášeň. V kabelke mala vždy okrem iných zázračných drobností aj kocky. Jurulík dokonca tvrdí, že na nejednej návšteve po klebetách o zdraví, svadbách a pohreboch prišla na rad otázka: ,,A kocky viete hrať?" Nasledovalo stručné vysvetlenie pravidiel a išlo sa na to. Keď išlo o hru, babička nepoznala zľutovanie. Hrala naplno, riskovala, taktizovala a zlé jazyky tvrdia, že z času na čas, keď ju k tomu okolnosti donútili, aj švindlovala. Ale to sa stávalo určite iba veľmi, veľmi zriedkavo. Do tajov tejto hry prenikli pod babičkinou taktovkou postupne všetky vnúčatá. Snáď iba Tomáško vzhľadom na svoj nízky vek dostal výnimku. Kocky boli istý čas pomerne častým narodeninovým darčekom, Evička dostala aj príslušenstvo v podobe koženého pohárika určeného na miešanie. Z Kanady si babička dokonca priviezla malý okrúhly sotlček, červený po okrajoch, potiahnutý zelenou látkou. Rodinné stretnutia pamätajú niekoľko napínavých hier. Jedna z nich sa odohrala na Lipne. Babičke už chýbali snáď iba dva hody na to, aby zvíťazila. Musela však čakať na súperov, kým odhádžu svoje kolá. A vtedy prišiel zvrat. Riško hádzal, zapísaný mal smiešny počet bodov, rozhodne nemohol babičku ohroziť. Ostala mu posledná kocka, Evička podotkla, aby Riško neriskoval a začalo sa peklo. Riško riskoval, hodil a vyšlo to. Hodil ešte raz, so všetkými kockami naraz a vyšlo to dvojnásobne. Podčiarknuté, zrátané, dosiahol potrebný počet bodov na ukončenie hry a zvíťazil. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. ,,Toto si mi nemal robiť Riško," povedala babička, zbalila kocky a dodala: ,,Ide sa spať." A bolo po srande. Táto dnes už legendárna historka nesmie chýbať pri žiadnom z dnešných kockových turnajov. Jeden z posledných sa odohral v Terchovej. Hral aj David, náš kanadský bratranec, ktorý patrí medzi špičku v tejto hre. Boženka dokonca vraví, že to on babičku kocky hrať naučil. Ako nezávislý pozorovateľ tvrdím, že z vnúčat, poctivých a čestných sa stala banda podvodníkov. Je v celku zábavné sledovať Riška červeného od hnevu, bezradnú Evičku, namosúrenú Kaťulku, ale tiež soptiacu Babulku a Miruš. Romanko, Palino a Maťo nedbanlivo otáčajú kockami ako sa im zachce. Lebo naši chlapci sa rozhodne nedržia hesla o tom, že dôležitejšia je účasť. Oni berú iba víťazstvo. lenže platí aj to o tých mlynoch. A potom príde na psa mráz, nič sa nebojte...

utorok, februára 21, 2006

Útok na bránicu


Bolo to v jednu sobotu na jednom z letov v Unhošti. Rozmýšľam, koho narodeniny sme vtedy oslavovali. Vychádza mi to na Kamilka a Palina, pretože bolo leto. Príjemné počasie nás vyhnalo do útulnej záhradky Kaťulkinho a Kamilkovho domčeka. Medzi tehlami Vladuško s Pištíkom grilovali a my ostatní sme posedávali a s tečúcimi slinkami viedli družné rozhovory. A potom sa gratulovalo. A možno vtedy sa to začalo. Keď Palino dostal tričko s írečitými slovenskými slovami. A hoci je Slovák telom aj dušou čučoriedka mu vie narobiť problémy. To rodinu v žiadnom prípade neodradilo od požiadavky, aby nám Palino všetky tie krásne a ľúbozvučné slová prečítal. Pištík ho následne vyzval na krátke orientálne cvičenie. Rituálny tanec s tanierom sa skončil tvárou ufúľanou od popola, pretože nič netušiaci Palino mal tanier natretý sadzou. A potom to už išlo, predvádzací duch zasiahol mužské pokolenie ako blesk. Kliky na jednej ruke, ukážka pevnosti brušných svalov efektným prednožením, toto boli ukážky zo silovej oblasti Riška, Vladuška a Kamilka. Pištík sa predviedol v oblasti drobných kúziel. Karty, snubné prstene, hodinky, nič mu nie je sväté. A my mladší sme iba nemo otvárali oči i ústa. Kde sa to len naučil...Vrchol popoludnia však ešte len mal prísť. V podobe Kamilkovho manévra, keď so zavretými očami sfukoval sviečku. To neostalo jedno oko suché. Od smiechu samozrejme. A kým sme si slzy stihli osušiť, prišli ďalšie. Vďaka jedinečnému predstaveniu jednorukého huslistu. S neobyčajnou virtuozitou ladil svoje husle a na rozdiel od iných interprétov si svoj sláčik odkladal. Ženská časť rodiny najprv závistlivo myslela na Vierku, ale následne si uvedomila, že na odkladanie sláčika slúži obyčajný prostredníček. A tak raz naše bránice dostali poriadne zabrať. A životy sa nám všetkým predĺžili najmenej o päť rokov.

pondelok, februára 20, 2006

Vtedy v Unhošti


To bolo vtedy, keď som mala výrazne euforickú náladu a točila sa s Kačenkou na tanečnom parkete. A keď bol Tomáško chorý. Kaťulka nás všetkých zavolala do Unhoště, pretože mala narodeniny a chcela konečne dostať veľa darčekov. A my sme samozrejme prišli, pretože sme vedeli, že za tie darčeky dostaneme dobré jedlo, pitie a aj koláčiky chutné. Celé to bolo pomerne hektické, ako si tak spätne spomínam. Kufre áut boli opäť raz nabité na prasknutie. Kdesi medzi vecami bolo aj päť krojov. Ženské i mužské, požičané vďaka Lucynke z folklórneho súboru Technik. Skúšali sme si ich v sobotu doobeda v sále, hneď potom, ako sme ju vyzdobili balónikmi a inými dekoratívnymi predmetmi. Palinko mal trošku problém navliecť sa do nohavíc, chvíľu tak zvláštne chodil, ale nakoniec to rozchodil. A potom, popoludní, začali chodiť hostia. A my, vzorné netere a synovci sme ich vítali typicky slovensky. Chlebom a soľou. A slivovicou. Kaťulka prišla ako posledná, doviedol ju Jurulík, neverila vlastným očiam, tak si dáma v staroružovom kostýme za pohárik šupla. Pre istotu. V sále si ju za zvukov zvučky sprevádzajúcej všetky české missky prevzal Kamilko, niečo dojímavé povedal a malo to prísť. Vrúcne gratulácie rodiny i známych. Neprišlo. Oslavu narušil nepríjemný výstup. Ktosi zabudol zatvoriť hlavných vchod a dnu vtrhli dve bezdomovkyne. Kaťulka ostala ako obarená. Kto sem pustil tie dve somráčky? Rozhorčene zamumlala. A potom sa začala smiať, až jej slzy po lícach stekali. A v návale ďalších výbuchov smiechu iba precedila: ,,Veď to sú moje sestry.“ Áno vážení. Boženka a Evička. V otrhaných kabátoch, s hrbom, bradavicami, ešusmi a lyžicami, jedna s cestovnou taškou, druhá s oranžovou tatrovkou, so štamprlíkmi v rukách. Že ony prišli ,,paninke“ k narodeninám zablahoželať, šupli si na jej zdravie za pohárik a zaspievali aj ten slávny song. A odovzdali zopár vzácnych darčekov. Myslím, že uhorku so zaujímavým vnútrom napríklad. Po predstavení sa poklonili a za búrlivého potlesku odkráčali preč. Českí hostia neznajúc hujerovské pomery boli chvíľu vydesení. Žeby ta Katka měla takovouhle rodinu? Probúh, to snad ne! Ale potom to pochopili a smiali sa aj oni. A potom gratulovali a gratulovali sme aj my a Kaťulka sa usmievala a usmievala. Od nás – synovcov a neterí dostala tú korytnačku a žabu, čo má na dvorčeku za domom. Tam, kde je aj Kamilova skulptúra. A potom sme jedli, pili (podaktorí trošku viac ako je zdravé) a tiež tancovali. Evička tancovala pomerne razantne, čo si pamätám. A hrala nám Květa a Jurulík jej robil křoví. A Kaťulka sedela v tej oranžovej tatrovke a tá tatrovka to vydržala. A Vladuško robil toho motýľa a čaroval. A potom s Jurulíkom išili v ústrety noci, spievajúc si ľudové piesne. Pri Ráno, ráno, ránečko im ktosi z okna zakričal: ,,Volové, vždyť je ještě noc!" Čuduj sa svete, ku Kaťulke trafili. Aha, ešte jedna pamätná udalosť sa vtedy stala. Jurulík si naopak obliekol tepláky. To len, aby sme boli v strehu...

nedeľa, februára 19, 2006

Žabičky


Všetko sa to začalo jednou páskou určenou za more. Magnetofónovou páskou. Uznáte, že keď sa povie magnetofónová páska, muselo to byť poriadne dávno. A aj bolo. Evička hovorí (a keď to Evička hovorí, tak to musí byť pravda), že to bolo vtedy, keď išla babička prvý krát do Kanady pozrieť Gabiku s Davidom. A že ony tri - Evička, Kaťulka a Boženka sa rozhodli aspoň magnetofónovo pozdraviť svojho synovca. Prekvapujúco zvolili formu spevu a pieseň My žabičky, tri sestričky...Z tohto umeleckého počinu údajne nebolo nič, štart hviezdnej kariéry zhatil vytrvalý smiech. Evička hovorí, že pokračovanie prišlo vtedy, keď Gabika s Davidom prišli po prvý krát na Slovensko. To bolo v lete roku 1992, keď sme krstili Tomáška. Najstarší synovec sa dožadoval odpovede na otázku, čo mu to tak intenzívne chceli na magnetofónovej páske povedať. A tak mu svorne s odstupom niekoľkých rokov zaspievali ten slávny song. Veď viete...
My žabičky, tri sestričky, žijeme si v močiari, nás žabičky, verné družky priviezli sem v kočiari. Kvá, kvá, kvákvákva, kvakvakvakvakvakvakva, priviezli sem v kočiari...Teda, vtedy ešte tento song slávny nebol. To prišlo až o niekoľko rokovneskôr, aspoň ja si to tak myslím. Len presne neviem, že kedy. Ale to sa vlastne pri takýchto hitoch ani nedá. Skladba skrátka zľudovie a hotovo. Spolu s hymnou sprevádza našu rodinu na oslavách, zletoch, výletoch a iných podujatiach. Tak napríklad si ju vďaka jednému z Unhošťských zletov priamo v Kanade s telefónnym slúchadlom na ušiach vypočula Gabika. No a vypočuli si ju aj desiatky hostí na Kaťulkinej oslavičke (to bolo vtedy, keď tam prišli tie dve somráčky). Nechýbala niekoľko krát ani na terchovských Vianociach, či nedávno v Parlamentke, kde sa formou vokálov pridali aj Pištík s Vladuškom. No a táto pieseň nielen zľudovela, ale sa aj zhmotnila. Do niekoľkých teraz už desiatok žabičiek rôznych tvarov, veľkostí a farieb. Evička, Kaťulka a Boženka ich dostávajú prakticky pri každej príležitosti. Pochvalu si zaslúži najmä Riško, ktorý to celé začal (s tými žabami). Potrpí si na vizuálnu stránku a dáva si záležať aj na vzájomnej podobe adresáta a žabacej figúrky. Zahanbiť sa nedá ani Vierka. Tá je aktívna najmä v oblasti pyžamiek, mydielok, či podložiek a podnožiek. V tvare žabičiek, samozrejme. Vďaka tomu Boženka pomaličky začína v zberateľskej vášni ohrozovať Jurulíka a jeho slonov. Evička a Kaťulka majú tiež pomerne slušnú zbierku. Všetko sa to začalo obyčajnou magnetofónovou páskou. Kam až môže zájsť jeden bláznivý nápad...

piatok, februára 17, 2006

Nápad za milión


Hujerovci. To je jednotiace označenie neobyčajnej rodinky, ktorá robí neobyčajné veci. Chcete dôkaz? Tak napríklad. Sedíme v kuchyni v Terchovej, nervozita pomaly stúpa, o niekoľko minút vypukne Vladuškova oslava. Keď tu zrazu, Pištík s Babulou sa postavia, v rukách držia dve krabice a čudne sa tvária. Tak potmehúdsky by som povedala. Že sa idú odovzdávať dodatočné vianočné darčeky. Poštou ich doručili do Žiliny 27. decembra. Okamžite mi svitne. Tak preto dnes musel Pištík tak nutne navštíviť Žilinu. To je tá dôležitá vybavovačka, o ktorej hovorila Babul na vleku. Vladuško, Vierka, Palino...Babul číta mená a rozdáva šiltovky. Evička, Riško, Romanko...tí dostávajú aj tričká navyše. Aj Švagerkovci a Břenkovci. Rodiny zo západu a spoza veľkej mláky dostali tričká s babičkinou fotkou už dávnejšie. Všetci sa usmievame. O chvíľu je kuchyňa zaplavená šiltovkami s nápisom Hujer Family. Chcem vidieť tie udivené pohľady, keď sa takto vyrojíme napríklad na Karlštejne. A to nie je všetko. Dostali sme aj hrnčeky. Hujer Family Vianoce 2005. Miruš ich dala vyrobiť. Niektoré z nich síce neodolali náporu umývačky riadu, ale minimálne farba na nich ostala. Navyše ladia s čiapkami. Milí moji, bol to nápad za milión...

Záhorák


Čo dáme Vladuškovi na narodeniny? Začala sa uprostred októbra ozývať v rodine zásadná otázka. V novembri totiž Vladuško oslavuje a vlaňajší rok navyše oslavoval číslicu pomerne okrúhlu. Rovnú tridsiatku. Krát dva, aby sme boli presní. Varešky, špeciálne extra ostré nože, veľké a múdre knihy, umením zaváňajúce obrazy, vŕtačky, kosačky a iné domáco-kutilské nástroje, to všetko a ešte ďaleko viac sa zvažovalo ako to, čo by mu očká rozžiarilo. Akosi sa nám to zdalo príliš obyčajné. Také bez chuti. A potom to prišlo. To bol nápad a prišiel s ním Pištík, pre korektnosť. Kroj. Pre Vladuška. Vždy tak ožije pri Terchovskej muzike! Pôvodné nadšenie skrotila realita. Zohnať kroj totiž nie je zrovna jednoduchá záležitosť. Ale nevzdali sme sa. A úspech sa dostavil v podobe istej pani v istej dedinke. Teda lepšie povedané v podobe kroja, ktorý vytiahla zo skrine. A pozor. Nebol to kroj obyčajný, ale záhorácky. Dokonca s televíznou minulosťou, pretože sa objavil v niekoľkých epizódach seriálu Slovácko sa nesúdi. Ako šitý pre našeho Vladuška. A tak prišlo ku kúpe, nasledovalo čistenie, skladovanie a tajné sťahovanie. Do iného rázovitého regiónu Slovenska. Priamo do Terchovej. No a tam sa udial aj krok posledný. Darovanie. Vladuško vôbec neváhal a takmer okamžite sa do kroja obliekol. Padol mu ako uliaty. Dokonca v ňom chcel prekročiť štátnu hranicu so záhoráckym pasom v ruke (Vierka v tej chvíli ľutovala, že nemá letenku. A ako v tom kroji tancoval! Ale to už je iná pesnička...Táto sa končí pri úsmeve, ktorý snáď bol plný spokojnosti. A radosti. Z neobyčajného darčeka.

utorok, februára 14, 2006

Torty


K správnej oslave nepochybne patrí torta. Na tej Boženkinej boli hneď tri. Mali byť štyri, z tej poslednej sú nakoniec višňové guličky. Ale pekne po poriadku. Prvá torta, to bol Boženkin nápad. Objednala ju u Doda. Obľúbenú jogurtovú. Nakoniec ju dostala do daru. Vraj bola výborná, nemôžem posúdiť, neušlo sa mi. Pôvodne chcela Boženka ešte jednu, ale poznajúc zámery sme ju od nej odhovorili. S ďalším skvostom prišla Evička. Že na Trnávke pečú skvelé tortičky a že ona jednu Boženke objedná. V tvare žabičky, usadenú na lotosovom kvete, s korunkou na hlave. Bola úžasná. Tá tortička. Celá marcipánová, mňam. Tretia torta pricestovala zo Žiliny. Majuška ma o pekárskom zámere informovala s niekoľkodňovým predstihom. Spočiatku si príliš neverila, ale nakoniec to zvládla. Výsledok? Prvá torta v jej živote, vrátane korpusu, ako hrdo dodáva. Nebola to jednoduchá cesta, výroba cesta, plnky i zháňanie dekoratívnych žabičiek jej dali zabrať. Naše očká si aj s chuťovými pohárikmi napriek tomu pochutnali. Štvrtú tortu mal pripraviť Jurulík. A ako to dopadlo? jeden korpus skončil v koši (zlý pomer vajec a múky), jedna plnka ho nasledovala (nie a nie zhustnúť) a jeden korpus rozdrobila Boženka (sú z neho višňové guličky a sú úžasné). Čo už, aj majster tesár sa utne. Tak snáď niekedy nabudúce. Ktože to má najbližšie 50-tku?

nedeľa, februára 12, 2006

Darček


Parlamentka sa zapĺňa hosťami. Sú v skupinkách, zahĺbení do rozhovorov. Mnohí z nich sa vidia po niekoľkých rokoch. Majú si čo povedať, na čo spomínať. Boženka je trošku nervózna. Hodinky už dávno neukazujú 17.00. To bol čas, kedy malo všetko vypuknúť. Gratulácie, príhovory. Stále však nie sme všetci. Chýba Evička. Dôvod? Pečie pagáče. Aj napriek tomu, že slaného pečiva je dosť, aj napriek tomu, že Boženka ju poprosila iba o krémeše. Kaťulka hromží. Kamil jej pritakáva. Boženka neveriacky krúti hlavou. Celá Eviku. Okolo pol šiestej Evička konečne dorazila. Pretláča sa úzkou uličkou, na tvári má úsmev, meškanie jej zjavne neprekáža. Zrazu sála zašumí. Na jej konci sa niečo deje. K čelu stola sa pretláča niečo modré, šuchotavé. Živý darček. Zastane pred Boženkou, ktorá sa smeje, v očiach slzičky. To je môj brat! Dostane zo seba a obijíma modrý igelit. V návale šťastia zabudla Vladuška rozbaliť. Evička sa potmehútsky usmieva. Vladuška s Vierkou dva dni ukrývala. Plán sa vydaril. Palinko, si úžasný...

Milí Hujerovci


v Turíne sa končí druhý súťažný deň a meniny má Perla. Boženka sa pomaličky balí do Krpáčova. Týždeň v prírode, bazén, masáže. Celkom sa teší. A tak sa mi zdá, že sa teší aj Jurulík. Veď viete prečo...Fotky z oslavy sú úžasné. Balíčky máte nachystané, Jurulík ich triedil poctivo, Boženka len tŕpla, aby rodinné skvosty príliš nedocapkal. Myslím, že to zvládol. Časť fotodokumentácie je v elektronickej podobe. A to je vlastne dôvod tohto experimentu. Aby ste si ich mohli pozrieť skôr, ako sa opäť zídeme...