Kultúrny program

Už si presne nepamätám, prečo sme tie predstavenia robili. Teda, tie ďalšie sme robili preto, lebo sme chceli dodržať akúsi tradíciu. Ale to úplne prvé, to mi je záhada. Možno preto, že Pištík mal videokameru (to v tých rokoch teda bola vec) a my sme chceli byť v telke. Lenže možno tú kameru mal až potom. A potom vážne neviem. Faktom je, že staré videonahrávky nás usvedčujú z pomerne významného divadelno recitačno spevácko tanečno športového talentu. Všetky v Európe žijúce vnúčatá. Pre neznalých pomerov sme pre našich rodičov a babičku pripravovali pri rodinných posedeniach kultúrne predstavenia. Program bol starostlivo vyskladaný z mimoriadne pútavých čísel. Tak napríklad nezabudnuteľné recitácie škôlkára Martinka, cudzojazyčná báseň v podaní prváka Romuška (prednes trval niekoľko sekúnd, ale napriek rýchlosti bol čarovný), myslím, že aj ja som prispela nejakou tou hodnotnou prózou. Aj sme sa hýbali. Mirka ako dokonalý kôň, Maťko ako ešte dokonalejší a hlavne mimoriadne sústredený akrobat. Romanko dostal obecenstvo do varu predstavením na lopte hula hop, Palko všetkých vystrašil karatistickým číslom. Dievčenská časť tancovala, dokonca vlastné choreografie. A musím povedať, že rokenrolový pár Babul a Miruš nadchol s odstupom času aj mňa. Najmä zdvíhačky. Boli brilantné. Neostalo iba pri tanci. Hoci to znie nepochopiteľne, aj sme spievali. Uznávam, hudobný sluch nie je silnou stránkou našej rodiny. Možno preto prišlo na scénu aj imitovanie. Nezabudnuteľný ostane duet Tiny Turner a nejakým spevákom. Palko ako ten spevák a Maťko so silným mejkapom, Boženkinou mini sukňou namiesto šiat a obrovským vatovým poprsím, to bol zážitok, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda. Babička vtedy plakala od smiechu ako už dávno nie. Myslím, že vtedy sme aj nejaké peniažky vyzbierali...Tak sa mi zdá, že karta sa pomaly obracia. Deti vyrástli a stratili svoju niekdajšiu roztomilosť. Netvrdím, že dospelí ju získali. Ale opraty zábavy jednoznačne prevzali do svojich rúk. Ale veď o útoku na bránicu už bola reč.