Vtedy v Unhošti

To bolo vtedy, keď som mala výrazne euforickú náladu a točila sa s Kačenkou na tanečnom parkete. A keď bol Tomáško chorý. Kaťulka nás všetkých zavolala do Unhoště, pretože mala narodeniny a chcela konečne dostať veľa darčekov. A my sme samozrejme prišli, pretože sme vedeli, že za tie darčeky dostaneme dobré jedlo, pitie a aj koláčiky chutné. Celé to bolo pomerne hektické, ako si tak spätne spomínam. Kufre áut boli opäť raz nabité na prasknutie. Kdesi medzi vecami bolo aj päť krojov. Ženské i mužské, požičané vďaka Lucynke z folklórneho súboru Technik. Skúšali sme si ich v sobotu doobeda v sále, hneď potom, ako sme ju vyzdobili balónikmi a inými dekoratívnymi predmetmi. Palinko mal trošku problém navliecť sa do nohavíc, chvíľu tak zvláštne chodil, ale nakoniec to rozchodil. A potom, popoludní, začali chodiť hostia. A my, vzorné netere a synovci sme ich vítali typicky slovensky. Chlebom a soľou. A slivovicou. Kaťulka prišla ako posledná, doviedol ju Jurulík, neverila vlastným očiam, tak si dáma v staroružovom kostýme za pohárik šupla. Pre istotu. V sále si ju za zvukov zvučky sprevádzajúcej všetky české missky prevzal Kamilko, niečo dojímavé povedal a malo to prísť. Vrúcne gratulácie rodiny i známych. Neprišlo. Oslavu narušil nepríjemný výstup. Ktosi zabudol zatvoriť hlavných vchod a dnu vtrhli dve bezdomovkyne. Kaťulka ostala ako obarená. Kto sem pustil tie dve somráčky? Rozhorčene zamumlala. A potom sa začala smiať, až jej slzy po lícach stekali. A v návale ďalších výbuchov smiechu iba precedila: ,,Veď to sú moje sestry.“ Áno vážení. Boženka a Evička. V otrhaných kabátoch, s hrbom, bradavicami, ešusmi a lyžicami, jedna s cestovnou taškou, druhá s oranžovou tatrovkou, so štamprlíkmi v rukách. Že ony prišli ,,paninke“ k narodeninám zablahoželať, šupli si na jej zdravie za pohárik a zaspievali aj ten slávny song. A odovzdali zopár vzácnych darčekov. Myslím, že uhorku so zaujímavým vnútrom napríklad. Po predstavení sa poklonili a za búrlivého potlesku odkráčali preč. Českí hostia neznajúc hujerovské pomery boli chvíľu vydesení. Žeby ta Katka měla takovouhle rodinu? Probúh, to snad ne! Ale potom to pochopili a smiali sa aj oni. A potom gratulovali a gratulovali sme aj my a Kaťulka sa usmievala a usmievala. Od nás – synovcov a neterí dostala tú korytnačku a žabu, čo má na dvorčeku za domom. Tam, kde je aj Kamilova skulptúra. A potom sme jedli, pili (podaktorí trošku viac ako je zdravé) a tiež tancovali. Evička tancovala pomerne razantne, čo si pamätám. A hrala nám Květa a Jurulík jej robil křoví. A Kaťulka sedela v tej oranžovej tatrovke a tá tatrovka to vydržala. A Vladuško robil toho motýľa a čaroval. A potom s Jurulíkom išili v ústrety noci, spievajúc si ľudové piesne. Pri Ráno, ráno, ránečko im ktosi z okna zakričal: ,,Volové, vždyť je ještě noc!" Čuduj sa svete, ku Kaťulke trafili. Aha, ešte jedna pamätná udalosť sa vtedy stala. Jurulík si naopak obliekol tepláky. To len, aby sme boli v strehu...