Michalské hody

Tak k nám do Karlovej Vsi opäť zavítajú Karloveské hody. Aby ste boli o čosi múdrejší, tak vedzte, že tieto hody nesú názov podľa patróna miestneho kostola (toho staršieho). Konajú sa vždy koncom septembra pred alebo po svätom Michalovi. Nebudú chýbať víno, burčiak, opití miestni štamgasti a nejaké tie tradície. Napríklad stavanie hodového stromu, či pletenie hodového venca. Interesantné. No pre príslušníkov rodiny Hujerovej pramálo atraktívne. Čaká ich totiž tradícia rodinného zletu. U Boženky, so stolom prehýbajúcim sa pod dobrotami. Dve kačice, jedna hus, dve kurčatá pre chlapcov, obrovský hrniec červenej kapusty a veľa, veľa lokší. K tomu dobré vínko, pre odvážnejších aj burčiak a pevne verím, že ani dezert nebude chýbať. Čo, teda vlastne kto bude chýbať, to je jasné už teraz. Kanadská vetva (zase sa vyhovárajú na vzdialenosť), Jurulík (má stretávku z SVŠ-ky po 35 rokoch), Palinko (má veľa práce) a Kamil (tiež má veľa práce, aj keď neviem, či to iba nehrá. Napríklad mal dnes betónovať a bol namiesto toho v hospode. Ale každopádne už poznáme Kaťulkine zámery na vybudovanie zimnej záhrady. Jurulík sa teší, že si tam ako dôchodca oddýchne. Snáď o desať rokov bude hotová). Ospravedlnenia sa prijímajú, aj keď s varovným prstom. No a na všetkých ostatných sa teším. Neviem ako vy, ale mne sa už teraz slinky zbiehajú.

P. S. Myslite na Mišku. Poobede ju čaká operácia. Tak aby dobre dopadla...

Online č. 2

Nemôžem tomu uveriť! Naša rodina je online. Povedala by som, že kompletne, ale nebola by to celkom pravda. Kráľovičovci sú pripojení iba prostredníctvom Evičky. Internet im doma chýba. To znamená, že do klubu komentátorov sa zaradili Vladuško s Vierkou. Ich prvý príspevok svieti pod článkom Hubári, dozviete sa aj ich mailovú adresu (hádajte, kto v nej hrá prím). Ako mi Vieruška prezradila, v hre bolo niekoľko variantov a nikoho neprekvapím, ak prezradím, že aj niekoľko menej sluných. Vierka ich však ako správny cenzor zatrhla, a tak sa Miška môže pýšiť mailovou adresou. Každopádne v mene všetkých Hujerovcov vyjadrujem neskrývané nadšenie z tohto technického (po)kroku, ku ktorému ste sa v ďalekom Nemecku odhodlali. Dúfam, že čoskoro odhalíte aj čaro skypu, či msnka. Takže domailovania, moji milí...

Naši hubári

Časť našej rodiny patrí medzi vášnivých hubárov. Netuším kedy a ako k tejto záľube prišli, faktom však je, že leto čo leto vyrážajú do lesov, pozerajú sa pod nohy a striehnu na malé a väčšie zázraky učupené v tráve. Hubárske nadšenie som zaznamenala najmä u Evičky. V jedny Vianoce obiehala okolo stola a každému do kapustnice pridala malý zavarený dubáčik. Pochválila sa, že ich všetky s Riškom vlastnoručne v Tatrách nazbierali. Nasledujúce leto som už registrovala aj nezameniteľnú vôňu sušiacich sa hríbov, ktorá sa šírila po ich domčeku. Papiere s nakrájanými hubami boli všade. Na zemi, stoloch, skriniach, či stoličkách. Na otázku, čo s takým množstvom mieni robiť, odpovedala Evička, že hríbov nikdy nie je dosť, že to je aj pre Gabiku do Kanady a Kaťulku do Unhošte a že na Vianoce ich v kapustnici určite oceníme. Ocenili sme, to je jasné, ale poznajúc Evičku si myslím, že časť tých hríbov má dodnes kdesi v skrini. Čo jej však nebráni v tom, aby spolu s Riškom podnikali stále nové a nové hubárske výpravy. V gumákoch, chránení pred rannou rosou pre mňa v nepochopiteľne skorých ranných hodinách. V posledných rokoch sa k nim občas pripojí aj Mivi. Aj ona má svoje gumáky. Akurát vášeň pre hríby jej trošku chýba, si skromne myslím. Ale nedávno počas hubárskej výpravy v Liptovskej Tepličke už pár hríbikov našla. Podobne ako Babul. Aj keď tá má zrejme väčšiu prax. Vlani totiž nazbierali za plný kufor dubákov. Kufor od auta mám na mysli, samozrejme. Evičku táto správa tak vyhecovala, že nechcela z Tatier odísť a stále iba na huby chodila. Ako tento súboj dopadol netuším. Ale Evička nám to určite objasní. Mimochodom, na hríboch som bola už aj ja. Tak trochu náhodou, počas našej uzimenej dovolenky na Orave. Mala to byť obyčajná prechádzka, ktorú však Krajčír po vstupe do lesa preklasifikoval na bojovú dubákovú výpravu. Kam sa pozrel, tam našiel hríb. Dokonca jedlý. O chvíľu ich bola plný igelitka (ja viem, sparia sa, ale plátenú tašku sme skrátka nemali). Ja som nachádzala iba hríby podobné tým na obrázku. Tie jedlé sa predo mnou schovávali. Jeden jediný sa zľutoval. Večer sme si každopádne pochutili na praženičke a Boženka nám ako bonus uvarila skvelú polievku. V každom prípade sa mi zdá, že tohtoročná sezóna bola iba slabým odvarom tej vlaňajšej. A tak je namieste otázka: ,,Máme čo dať do kapustnice?“

Začiatok

Dnešný deň priniesol niekoľko pozoruhodných okamihov. Do školských lavíc zasadlo 57 455 prváčikov. V porovnaní s rokom minulým ich je o 2 455 viac. To znie celkom pozitívne. Možno sa naozaj rodí viac detí...Ďalšou udalosťou hodnou zaznamenania je nesporne Kaťulkin pracovný úraz. Utrpela ho v jedálni, v čase obeda. Jej bystré oko si nevšimlo šalát na podlahe, noha sa pokĺzla a Kaťulka celkom netradične skončila na štyroch. Čo čert nechcel, náraz s kachličkami si odnieslo choré koleno. Spuchlo. Kaťulku tak čaká niekoľko dní práceneschopnosti plne hradenej zamestnávateľom. Aj keď Babul tvrdí, že v čase prestávky na obed o pracovný úraz nejde. V Česku však zrejme našťastie majú iné pravidlá. V čase nášho telefonátu jej práve Kamilko ako obetavý manžel kuchtil večeru na sporáku. V slúchadle som začula, ako vraví, že Kaťulke nič iné neostáva, len spapkať, čo navaril. Neviem, ako tento jeho kuchársky počin dopadol, ale pevne verím, že sa o našu žabičku príkladne postará. Koniec koncov, oddýchnutý musí byť. S Tomáškom totiž strávili niekoľko dní v Splite. Tomáško sa vrátil úplne nadšený, čo v preklade znamená, že na dvorčeku v Unhošti sa už čoskoro začne s výstavbou malej plachetničky. Celkom sa teším. Aj keď predpokladám, že tú plachetničku si užijú tak akurát naše pra pra pra vnúčatá. A to pri mimoriadne veľkej dávke predstavivosti. Mimochodom, z pohľadu Arnošta je Kaťulkino zranenie veľkým plusom. Stačí sa uchýliť do svojej podkrovnej izbietky a je v bezpečí. Naša folkloristka za ním nevybehne, aj keby veľmi chcela. A dnes už chcela, na to môžete vziať jed. Na rozdiel od Kaťulky som ja dnes mala v práci šťastie. Teda, úraz som neutrpela. Aj keď ráno to vyzeralo tak, že sa nikam nedostanem, pretože električky štrajkovali. Našťastie ma zachránila Boženka. Takže som do práce v prvý deň prišla včas. Mám v nej vlastný stôl a stoličku. Aj keď iba v zasadačke. Čo po rokoch strávených delením sa o tieto náležitosti s kolegami vcelku oceňujem. Aj keď, chýba mi počítač. A internet. A mailový kontakt so svetom. Ale veď časom aj to bude. Kolegovia sú mladí, teda aspoň veľká väčšina a dokonca som natrafila na jedného menovca. Zatiaľ síce nie osobne, pri zapisovaní sa do knihy príchodov som však jeho meno zbadala. Takže prvé dojmy sú pozitívne. Pozitívnejšie než som čakala. Verím, že také aj ostanú...

P.S. Áno, správne sa vám zdá, že začiatok školského roka bol v pondelok. Takže prečo až dnes? Zverejnenie tohto článku v adekvátnom termíne zhatila Boženkina vášeň pre msn Messenger. Prihlásili sa Bernátovci z Ameriky, pustili sme web kameru a rozhovor nemal konca. Myslím si, že padol vhod obom stranám. Boženka sa po jeho ukončení krátko po polnoci usmievala ako slniečko. Takže to je dôvod malého meškania.