Prečo Hujerovci

Že prečo sme Hujerovci. Táto otázka zaznieva pomerne často, tak pre tých, ktorí nie sú členmi nášho početného rodinného klubu ponúkam vysvetlenie. Veľa naznačuje fotografia pána, ktorý ukazuje na hodinky. Volá sa Hujer. A má veľa, veľa príbuzných. A všetci tí príbuzní prišli raz na jedno rodičovské združenie. Aby ich manžel, exmanžel, syn, strýko a brat neostal v hanbe. Stalo sa tak v jednom skvelom filme. A nás to mimoriadne intenzívne inšpirovalo. Priznám sa, že si presne nepamätám, kedy sme toto zovšeobecňujúce označenie začali používať. Možno, keď sme išli na Křivoklát, Kaťulka držala nad hlavou obal z Karlovarských oplátok a horlivo nás všetkých zvolávala k sebe. Pred očami desiatok návštevníkov, ktorí si podobne ako my prišli spestriť sobotňajšie popoludnie. Roxy (to je jazvečík) vtedy skákal cez hradné bralo a pred úspešným pokusom o samovraždu ho zachránil iba obdivuhodný reflex jeho majiteľa Pištíka. Trhol vodítkom a Roxyho navrátil medzi živých. Vodcovské schopnosti Kaťulka prejavila aj v Tatrách. Vtedy sa rozhodla i napriek zničeným kolenám turistikovať a nás organizovať až po chatu na Popradskom plese. Trafili sme všetci, len a len vďaka nej si myslím. Vtedy v Tatrách Kaťulka tancovala aj s Kamilkom mazurku v tých sexi šedých celotelových pyžamách. A Romuško prášil koberec v plaveckých okuliaroch. A Vladuško dostal modrú zásterku ako prejav našej vďake jeho kuchárskemu umeniu. A ešte veľa, veľa sa toho vtedy stalo. Ale to s našim pomenovaním veľmi nesúvisí, tak sa v tom nebudem vŕtať. Obísť však nemôžem náš silvestrovský pobyt v Terchovej. Ten prvý v poradí. Vtedy sme v miestnych potravinách objednávali chlieb, aby ho bolo dosť pre všetky hladné krky. Keď bolo treba povedať meno, na ktoré sa objednávka robí, Vladuško nezaváhal ani sekundu. Predavačke sucho oznámil: Hujerovci. Člen rodiny, ktorý išiel chlieb na druhé ráno vyzdvihnúť, bol mierne v rozpakoch. Chlieb pre Horánskych, Břenkovcov, Švagerkovcov ani Královičovcov nemali. A tak sa so zveseným nosom vrátil. Vladuško mu musel oznámiť riešenie tejto zákernej hádanky, inak by sme od hladu pomreli. No, nemyslím to doslovne, lebo aj keby tretia svetová prišla, Hujerovci prežijú. Zásoby najmä v Evičkinej špajzke a pivnici pôsobia nevyčerpateľne, Kaťulka sa so svojou časťou dielne tiež nenechá zahanbiť a v Boženkinej kuchyni sa občas tiež nejaká tá pochutina nazvyš nájde. Lebo jesť sa musí, aj keby na chleba nemalo byť. To som trošku odbočila. Takže sa vrátim k pôvodnému zámeru objasniť pôvod nášho spoločného pomenovania. Môže za to už spomínaný film. Marečku, podejte mi pero. Meno jedného z jeho hlavných hrdinov sa dokonca ocitlo na hrnčekoch a šiltovkách. Aby bolo jasné, kam až siahajú Hujerovci...

Naša Babička

92 rokov. Presne toľko sviečok by dnes na narodeninovej torte sfúkla babička. Určite by si dala pohár šampanského. A vyprážané kuracie prsia so zemiakovou kašou. Vlastne akékoľvek dobré jedlo. To si vždy dokázala vychutnať. Tak ako celý život. S úsmevom, teniskami na nohách, spoznávala svet a popri tom cestovala z domácnosti do domácnosti. Keď po prvý krát letela do Kanady, prepašovala pod zimným kabátom údenú slaninu. Lebo tí čudní colníci ju chceli spáliť, no rozumiete tomu!? Kaťulku vedľa nej chytali mdloby, predstava vyhostenia z krajiny, do ktorej ste ani poriadne nevkročili bola desivá. Colníci našťastie tento jej prehrešok prehliadli a babička spokojne vniesla svoj úlovok do Calgary. V tomto meste sa cítila ako doma. S Davidom hrala na dvore hokej a so susedmi klebetila. Aj s poštárom, napríklad. O čom a hlavne ako, to dodnes nikto nevie. Lebo po anglicky babička nikdy nevedela. V Nemecku bola autoritou pre záhradkárov. Niečo nechcelo vyklíčiť, niečo naopak príliš bujnelo a niečo malo divné škvrny na listoch? Oma každému zodpovedne poradila, hoci nadšenou záhradkárkou nikdy nebola. A ani s nemčinou si príliš netykala. O to viac pracovného elánu v sebe mala. Vladuško dodnes spomína, že keď si chcel pri natieraní záhradnej chatky vydýchnuť, musel babičke zadovážiť miniatúrny štetec, aby jej táto činnosť dlhšie trvala. Aj z veľkých plachiet malé handričky obšívala. To keď sa vo frankfurtskej domácnosti akákoľvek zmysluplná robota minula. U nás babička vždy žehlila. Prázdne koše s bielizňou pre ňu boli urážkou. Raz sme takto spolu prekecali celé poobedie. Babské reči, veď to poznáte. O chalanoch, frajeroch, úskokoch na tancovačkách, duchoch v ženských šatách a ešte o všeličom inom. Vtedy som si hovorila, že mám modernú babičku. Dokonale mi rozumela. A myslím si, že nielen mne. Hlavou sa mi preháňajú spomienky. Niektoré už vybledli, ale pri každom rodinnom stretnutí sa časť z nich oživí. Na ženu s veľkým srdcom, širokým náručím, múdru a láskavú. Jej život nebol jednoduchý. A napriek tomu nikdy nestratila chuť žiť. A práve vďaka nej sme my – hujerovci.

Ruším Vianoce

Ruším Vianoce. Toto je obľúbená veta našej Kaťulky. Používa ju zásadne vo večerných hodinách, keď sa ručička hodiniek začína približovať k polnoci. Vtedy našu žabičku opantá neovládateľná potreba padnúť do postele. Na tom by nebolo nič zvláštne. Akurát že Kaťulka je vždy presvedčená, že spolu s ňou by do tej postele mali padnúť aj všetci ostatní. Obrazne povedané, samozrejme. Žiadne orgie v našej rodine nepestujeme, to aby bolo jasné hneď od začiatku. Takže, keď to na našu Kaťulku príde, tak jednoducho zahlási, že ruší Vianoce a očakáva, že aj my ostatní sa zdvihneme, zhasneme a pôjdeme spať. Takmer vždy má smolu. Naposledy sa o zrušenie Vianoc pokúsila na Boženkinej narodeninovej oslave. Obľúbenú frázu zahlásila asi o druhej. Vzápätí sa horlivo pustila do odpratávania špinavých pohárov zo stola, presúvať začala aj zvyšky jedla na studených misách a dôrazne nás upozorňovala, že teda ona je už poriadne unavená. Keď v tej chvíli dohralo cédečko, s nádejou v hlase sa opýtala, že či už končíme. Na jej veľké sklamanie sme cédečko vymenili za iné a oslava pokračovala ďalej. Kaťulka sklamane pokrčila plecami, hlavu si oprela o ruku a pozerala do prázdna. Z Parlamentky sme odchádzali krátko po tretej. Aj s Kaťulkou. Tá má o čosi jednoduchšiu situáciu v domácom prostredí. Po slovách o zrušených Vianociach sa môže jednoducho zdvihnúť a odcupitať do postele (mimochodom, predstavte si Kaťulku, ako cupitá do postele). K niečomu podobnému sa odhodlala aj na Vianoce, ktoré sme trávili na Trnávke. Bol to ten rok, keď Kráľovičovci prvý krát dostavovali a upratovalo sa relatívne hekticky. Kaťulka sa po večeri a darčekoch rozhodla ísť spinkať. My ostatní sme je rozhodnutie rešpektovali. A ďalej sme sa výborne zabávali na rôznych historkách z detstva, mladosti a ranných čias manželských. S blížiacou sa polnocou sme začali chystať tanieriky, chren, chlieb a najmä údené mäso (lebo u nás v rodine sa mäso na štedrý deň neje, taká je tradícia, ale o tom inokedy). Pomaličky sme si mäsko začali nakladať na taniere, do polnoci ostávali doslova sekundy, keď tu zrazu sa vo dverách objavila rozstrapatená Kaťulkina hlava. ,,Tu sa nedá spať, vy ste takí neohľaduplní, ja to nechápem!“ Rozhorčene na nás spustila. Uprostred vety sa zarazila, naprázdno preglgla a zvolala: ,,Tak vy žeriete údené mäso a mňa ani nezavoláte!“ Sadla si k stolu, naložila slušnú porciu, napapkala sa a odkráčala naspäť do postele. Tento výjav trval niekoľko minút a my všetci sme sa od smiechu zvíjali za stolom. O podobnú scénku sa postarala aj v Terchovej, tej prvej, keď bola zranená. Neodišla vtedy s údeným mäsom, ale fotografie ju usvedčujú z úlovku v podobe korbáčika a klobásky. Mňam. Kaťulka je jednoducho žena na pohľadanie. Ruší nám síce Vianoce, ale nikdy nepokazí žiadnu zábavu. A my tri – Babul, Miruš a ja – s ňou navyše máme také ženské tajomstvo.

P.S. Po rozhovore s Jurulíkom musím doplniť, že Kaťulka sa pokúsila zrušiť aj silvestrovskú diskotéku na našom dvore. Dôvod? Chcela spať, samozrejeme. Jurulíkovi sa ju podarilo zadržať so slovami, že u seba na dvore Vianoce rušiť môže, ale u nás nie. A tak sa mládežníci bavili do rána. A Kaťulka sa musela uchýliť ku svojim obľúbeným štuplom do uší...

Dôležité upozornenie!

Tak sa mi podarilo trošku vás dezinformovať, že v sobotu bude rodinná oslavička. Nebude. Ako to už Boženka naznačila, posúva sa o týždeň. Sa vám ospravedlňujem. Ale ja som si vážne myslela, že oslavička bude. Lebo veď aj Miruška príde do veľkomesta. Takže si musíte na dobrotky z Boženkinej a Evičkinej kuchyne počkať. Aj na sladkú odmenu. Jednu správnu odpoveď už medzi komentármi evidujem. Akurát nepoznám jej autora. Takže nech sa pekne odanonymní a podpíše sa pod svoj výtvor. To platí aj pre vás ostatných. Nemáte sa čoho báť. Takmer by som zabudla. Kaťulka, neprídete budúci víkend? By mohlo byť veselo. Porozprávaš nám o oprave strechy napríklad. Zvážte to. Teším sa na vás všetkých. V sobotu 25. marca.

Pištík a šišky

Hádajte, koľko šišiek má Pištík v ústach. Za správnu odpoveď dostanete sladkú odmenu. Na najbližšej rodinnej oslavičke, ktorá bude v sobotu. Vlastne vás týmto všetkých srdečne pozývam. Ku Evičke na Trnávku. A teraz k tým šiškám. Pištík si v čase fiašiangovom zaspomínal na svoje mladícke časy. Keď spával v jednej posteli s vlčiakom a keď pred hladnými súrodencami ukrýval buchty v kredenci. Splesniveli mu. Ale aspoň mu ich nikto nezjedol. Jeho obavy z apetítu brata a sestier boli oprávnené. Nie nadarmo platí v našej rodine heslo o tom, že kto zaváha, má smolu. Pištík ju pravdepodobne niekoľko krát mal, život ho naučil a chýb sa vyvaroval. A preto jedol aj niekoľko buchtičiek, šišiek a iných pochutín naraz. Tak, ako v tomto prípade. Pištík má ešte niekoľko obdivuhodných vlastností. Napríklad vie čarovať. Skutočne. Tak napríklad vie nechať zmiznúť hodinky. Pripraví vás aj o prsteň zavesený na šnúrke (nie, neprestrihne ju). A s kartami predvádza hotové zázraky. Pištík tiež varí a pečie. A zavára. Najradšej mám jeho telefonáty s Boženkou na tému, čo ktorý z nich ukuchtil, aký úžasný recept v ktorom televíznom programe videli alebo s akým kulinárskym nápadom sa im nedávno ohlásil Vladuško. Tieto debaty sú aktuálne najmä v čase, keď dozrievajú uhorky, marhule a čučoriedky. Pištík je aj veľký športovec. Vlastne, pri pohľade pravde do očí treba úprimne priznať, že hviezdne časy už má za sebou. Vtedy aktívne prehadzoval loptu ponad vysokú sieť, chodil na tréningy a v trolejbuse mu občas zvonil budík v taške s vecami. V tej taške dokonca našiel aj tehlu. Kto mu ju tam asi tak zabalil? Ďalšia hádanka, tento krát však bez sladkej odmeny. Lebo odpoveď je nad slnko jasnejšia. Jeho súrodenci. Pištík aj trénoval. Najprv ženy a potom neskôr mladých chlapcov. Nehľadajte v tom žiadnu úchylku, skrátka takto to život priniesol. Trénoval aj nás (Mirku a mňa), ale volejbalové talenty v nás zjavne nedriemali. Skôr hlboko spali a dodnes sa neprebrali. Pamätám si, ako sme ho raz na Zrínskeho našli s achilovkami natretými nejakou žltou masťou, ako ochkal a achkal. Príčina? Mladým chlapcom ukazoval, ako sa správne padá. A zabudol, že na plné nasadenie už nemá tú správnu formu...Skoro som zabudla. Pištík robí vianočné oplátky. Prevzal po babičke nielen stroj, ale aj cit na ten správny pomer múky, mlieka a ďalších dôležitých ingrediencií. Tento rok mu intenzívne pomáhali Palino s Davidom. Starali sa o to, aby boli oplátky dostatočne rovné. Boli nielen dostatočne rovné, ale aj dostatočne chutné. Pištík je tiež mimoriadne bystrý. A má obchodného ducha. Jeho podnikateľské aktivity sú poriadne rozvetvené. Len tak námatkovo si v pamäti vybavujem čiapky, kravaty, zábavnú pyrotechniku a automobily. Teraz zakotvil pri bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a tak sa mi vidí, že sa našiel. Dúfam, že sa nestratí.

Jedáci

Naši chlapci sú piati. David, Palino, Roman, Martin a Tomáš. Keď urobíme redukciu podľa zemepisných šírok a zameriame sa na európsky kontinent, ostanú nám štyria. Davida necháme za veľkou mlákou. No a na účely týchto riadkov urobíme ešte redukciu podľa skonzumovanej stravy. Možno sa vám to zdá čudné, v skutočnosti je to parameter kľúčový. Po tomto opatrení nám ostanú chlapci traja. Tomáško vypadáva. Jedlo totiž nie je jeho doménou. Zatiaľ, podotýkam. A nám ostane trojlístok Romanko, Palinko a Martinko. Jedáci na pohľadanie. Najmä Romčo mal túto vlastnosť už od ranného detstva. V živej pamäti máme historky o tom, ako vo výťahu u Evičky v práci konzumoval surové nožičky párkov. Rovnako nezabudnuteľné je zdesenie v jeho očkách potom, ako mu Boženka ponúkla na večeru krupicovú kašu. Evička ho našťastie upokojila slovami, že doma naozaj dostane skutočnú večeru. V preklade to znamená, že dostane mäsko. Romuško je hádam jediný človek na svete, u ktorého vyvolali šúľance s makom zápal pľúc. Na obed mu ich ponúkla babička. Jej malý vnúčik vzápätí avizoval ťaživú bolesť na prsiach, dokonca sa ho zmocnilo niekoľko prudkých záchvatov kašľa. Pred nevyhnutnou hospitalizáciou ho zachránila – kto iný ako Evička. Šúľance si po návrate z práce pripravila s oškvarkami a tvarohom. Táto kombinácia Romuška tak šokovala, že zabudol aj na ťaživú bolesť aj na kašeľ a prekvapeným hláskom zvolal: ,,Aj takto sa to dá jesť?“ Martinko v detstve výnimočným apetítom nevynikal. Práve naopak. Ale na babičkine slížičky ham ham nedal dopustiť. Prelom prišiel v čase pubertálnom. Romuškove porcie ho zjavne motivovali. V snahe vyrovnať sa im postupne zväčšoval objem stravy na svojom tanieri až napokon svojho o pol roka staršieho bratranca dobehol. Čo sa Palinka týka, jeho detské časy sú do veľkej miery zahalené rúškom tajomstva. Jeho váha sa však v každom prípade odvíjala od babičkinej prítomnosti v Nemecku. Keď vo Frankfurte bola, stúpala. Keď odišla, klesala. Tým nechcem povedať, že ho Vladuško s Vierkou trápili hladom. Ale babičkina strava je babičkina strava (až na tie šúľance, samozrejme). Dnes sú porcie našich chlapcov relatívne vyrovnané. A hlavne bohaté. Niekedy im dokonca ani taniere nestačia. A niekedy sa zase nestačíme čudovať my ostatní, že kam tie kuracie prsia, na ktoré sme mali takú veľkú chuť, zmizli. A chlapci sa sediac za stolom iba popod fúzy usmievajú. Že do bruška zmizli, oznámia nám. Priznávam, takéto situácie sa u nás v rodine stávajú zriedkavo. Lebo u nás sa varí ako pre armádu. Tým som myslela kvantitatívnu stránku pokrmov. Kvalitatívna pripomína Interhotel, prinajmenšom. Na tom si Boženka, Evička a Vladuško dávajú záležať. To sú hlavní rodinní kuchtíci. Nestratí sa ani Pištík, to bez debaty. Akurát sa v kuchyni čo sa varenia týka až tak aktívne neangažuje. Keď tak nad tým premýšľam, my všetci ich výtvory s veľkou radosťou papkáme. Ale je pravda, že vyššie spomenutú trojicu nikto z nás neprekoná. To je skrátka celkom iná liga.

Vianočný zhon

Je desať hodín ráno, kalendár ukazuje 24. december. Vianočný deň. Nastupujem v Lamači do auta, Boženka ma prišla vyzdvihnúť od Martina. A hneď zvestuje zlú správu. Tečie nám radiátor v obývačke, inštalatér je na ceste, ale vraj toho má veľa, takže nevie, kedy k nám príde. Do kelu, ticho zahreším. Na poslednú chvíľu sme upratovali byt po zásadnej dvojmesačnej prestavbe kuchyne a jedálne, prežili tri rozvody, desať návštev obchodu s nábytkom IKEA, jeden zápal obličiek a desiatky nervových záchvatov pri utieraní hrubej vrstvy prachu (vďaka Riško za trpezlivosť a pomoc). A teraz vypovie službu radiátor! O pár hodín je práve u nás hujerovská slezina, tečúci radiátor výrazne komplikuje situáciu...Na Karloveskej je typický predoslavový zhon. Z kuchyne sa šíri vôňa Boženkiných koláčikov, Vierka majstruje vianočnú výzdobu (to už má za sebou upratovaciu výpomoc), Mirka utiera prach a mužská časť osádky dumá, ako vyriešiť večerné sedenie. 19 ľudí za stolom nie je maličkosť (myslím, že práve z toho obdobia pochádza výmysel prídavných stolov na pomocných nôžkach). Do predvianočného zhonu sa zapájam aj ja, balím ešte posledné darčeky a potom asistujem pri pečení. Blíži sa poludnie. Prichádza inštalatér. Jeho skúsené oko ihneď odhalí, že radiátor už má za sebou jednu akútnu opravu. ,,Áno, nedávno nám tiež tiekol,“ vraví Boženka. ,,No, pani, ale to ste mali hneď vymeniť ventil,“ oznamuje jej. ,,Vidíš Jurko, ja som ti to vravela,“ upozorňuje na svoju technickú intuíciu Boženka. Jurko nehovorí nič, s Vladuškom a Palinom sa usádzajú na pohovku a sledujú inštalatéra v akcii. Neviem, čo je na obmotávaní ventilu akýmsi vláknom také fascinujúce, ale proti gustu a chlapským záujmom...Miška tento údiv využila vo svoj prospech a schúlila sa v ohybe Vladuškových lýtok. Predpokladám, že si sama pre seba povedala niečo o chvíli pokoja v hujerovskom blázinci. Keď inštalatér odišiel, nastalo horúčkovité umývanie a vysávanie. A potom začali pomaličky prichádzať Hujerovci. Pištík so zemiakovým šalátom, Evička s kapustnicou, Kaťulka s čajovým pečivom, ktorý vlastnými rukami nakúpila za české koruny v unhošťskej cukrárni. Nielen jedlo prúdilo dverami. V izbách sa začali hromadiť aj darčeky. Poriadne kopy balíčkov najrôznejších veľkostí, tvarov a farieb. Práve darčeky a ich počet sú na hujerovských Vianociach jedným z vrcholných okamihov. Pred každým členom našej početnej rodinky sa hromadí slušná kôpka malých aj veľkých prekvapení. A keď ich všetky rozbalíme, tak papkáme koláčiky, debatujeme a sledujeme televízne rozprávky. A je nám dobre. A potom sa presunieme do postielok. Chrápajúce osoby sú odsunuté na druhý koniec mesta na Trnávku a ten zvyšok sa rozdelí do izieb na Karloveskej. A potom sa nám už iba krásne sníčky snívajú...

Palinko

Toto je Palinko. Palinko má 25 rokov a je z Frankfurtu nad Mohanom. Teda zo západného Nemecka. Odsťahoval sa tam s rodičmi (Vladuškom a Vierkou) keď bol ešte malý chlapec a v Československu vládli komunisti. Ale tak nejako medzi nás patril. Od začiatku. Možno preto, že s nami chvíľu vyrastal. Pamätám si, že chodil na karate, mal kimono a keď nám ukazoval cviky, zvláštne pri tom kričal. A my sme sa pri tom chichúňali. Palinko je Slovák. Aj keď by to na prvý pohľad nemuselo takto jednoznačne vyzerať. Lebo ani občianstvo nemá slovenské (aj keď sa na tom intenzívne pracuje). Ale prezrádza ho slovenský znak na ľavom ramene. A vlastne sa prezradil sám, raz dávno, keď mala prísť za ním do Nemecka babička. Vtedy ju vraj chceli prekvapiť a nastúpili o pár zastávok skôr. A Palinko vraj vo vlaku spolucestujúcim svojou česko slovensko nemeckou rečou oznámil, že on je Slovák, a tady v Německu si jen tak žije. A keď slovenskí hokejisti vyhrali v roku 2002 majstrovstvá sveta, obliekol sa do dresu Petra Šťastného a vybral sa do nemeckých ulíc. Ale nie o tom som chcela. Chcela som o tom, že Palinko má občas problémy s nadbytočnými kilogramami. Lebo rád papká. A chudnúca fáza ho pomerne často chytá pri príchode na Slovensko. Raz dokonca prišiel vyzbrojený aj diétnou knihou. Akurát, že chudnúť na Slovensku je ako odvykať si od alkoholu v bazéne vína. To sa nedá. A tak biele jogurty, biele mäsko a biele cestoviny občas doprevádza slaninka, krémešík a iné dobrotky. Aj z kuchyne a spod varešky vďačnej tety Evičky a tiež Boženky. V jeho brušku občas miznú aj pamlsky od Ferrera. Aj keď celkom úprimne, tieto pamlsky miznú najmä v bruškách Palinkových príbuzných. Keď nám ich z Nemecka prinesie. Tak dúfam, že u Ferrera Palinko ešte dlho vydrží. Dopriala by som mu to. Nielen pre tie pamlsky.

Utorok

Ste úžasní. Takto nejako to cítim. Mám po relácii, ktorá nedopadla práve najlepšie (použila by som vulgarizmus, ale som predsa nejaká dáma, no nie). Celá zničená som si sadla za počítač a len tak zo zvyku som si klikla na stránku. Že či na nej niečo nepribudlo. Pribudlo. Niekoľko vašich komentárov (presne štyri, od Evičky, Boženky, Kaťulky a kamilka) a ja sa ja vďaka nim usmievam. A teším sa, že ste sa rozpísali. Len tak ďalej. Reagujte, komentujte, inšpirujte. A ja sľubujem, že pridám ďalšie fotky a ďalšie rodinné historky. Určite mi dáte za pravdu, že nie všetko je ideálne v tej našej 19 člennej famílii. Že by občas nezaškodilo hovoriť o veciach, ktoré nás trápia. A z času na čas pred niektorými nezatvoriť oči. No napriek tomu stojíme za sebou . A nech to vyznie akokoľvek pateticky, máme sa radi. A to je najdôležitejšie. Možno nie vždy, ale predsa by babička bola šťastná. Vlastne je. Keď nás zhora kontroluje.

Online

Začal s tým Kamilko. Lebo telefóny sú drahé a on ako dôchodca predsa musí šetriť. A tak zrušil pevnú linku, rodinu vybavil mobilmi a do počítača nainštaloval skype. To je taký program, vďaka ktorému môžete nielen chatovať, ale aj telefonovať. Napríklad do Kanady, Nemecka alebo na Slovensko. Aj na pevnú linku, keby ste nevedeli. A tak nám Kamilko s Kaťulkou občas zatelefonovali. Vyzeralo to asi takto... Zazvonil telefón. Po zdvihnutí to v ňom zašušťalo, zaprašťalo a z veľkej diaľky sa ozvalo: ,,Tady Kamil, počujete ma?!“ Počuli sme, samozrejme, aj keď nie ideálne. Lenže potom sa k slovu dostala Kaťulka. A to už rozhovor začal strácať na plynulosti. Lebo, povedzme si to na rovinu, Kaťulkin sluch nie je práve brilantný. Neviem, či sa pod jeho kvalitu podpísalo Kamilkovo chrápanie, v každom prípade však z času na čas zlyháva (Určite si pamätáte ten vtip o ženách, čo išli do neba a čo im svätý Peter povedal, že tá, čo bola aspoň raz neverná, nech sa pekne otočí, lebo do neba nepatrí. A keď sa všetky okrem jednej otočili, tak dodal, že tú hluchú majú zobrať zo sebou. A na Kaťulkinu otázku, že čo im povedal, jej Riško odvetil, že má ísť s nimi. To len, aby sme vedeli, na čom sme). Takže to telefonovanie potom bolo popretkávané vetami ako: Čo? Čo si to povedala? Zopakuj to, zle som ti rozumela, a podobne. Snáď raz alebo dva krát Kaťulka volala a ja som sa s ňou akože pohodička rozprávala, vravím jej, že super, ako ťa dobre počujem, skype konečne funguje a ona celá nervózna zavrčala: ,,Daj mi tú Boži k telefónu, volám z mobilu!“ Evička sa dokonca vyhrážala, že bude Břenkovcom prispievať na pevnú linku, aby sme k nim dovolali. Nakoniec z toho zišlo, ale minimálne debaty veľa sľubovali. Teraz to vidím tak, že skype je super. Lebo ho máme v počítači nainštalovaný aj my, a tak Kaťulku, Kamilka aj Tomáška výborne počujeme. Je pravda, že cez víkend boli offline (robili podkrovie), ale večer sme sa opäť videli aj počuli. Musím skonštatovať, že Boženke to za počítačom pristane. Aj Jurulíkovi. Za sebou máme zopár humorných telefonátoch napríklad o tom, ako spustiť videokonferenciu. Pri týchto telefonátoch z diaľky počujem, ako Boženka hovorí Jurkovi: ,,Jurko, tam neklikaj, hovorím ti, neklikaj tam!“ No a webkameru máme už druhú, pretože na tej prvej sa nám pokazil mikrofón. Táto je lepšia, Jurulík zaťal zuby a dve stovky priplatil. S ostatnými členmi Hujerovskej rodiny zatiaľ využívame starú dobrú pevnú linku kombinovanú s mobilom. Ale dúfam, že technickému pokroku sa neubránia a o chvíľu budeme všetci virtuálne online.

Mucha

Rodinné oslavy u Hujerovcov sa vyznačujú pomerne veľkou dávkou kreativity. A častými prekvapeniami. S tým, o ktorom bude v nasledujúcich riadkoch reči prišli Babul s Miruš. A určené bolo Vierke, známej to obdivovateľke Alfonza Muchu. ,,Keď má Vierka tak rada toho Muchu, čo keby sme jej niečo s Muchom, teda vlastne s muchou vyviedli? Sme s Babul rozmýšľali, že by sme mohli napríklad Tomáška prezliecť za muchu,“ informovala ma v jedno popoludnie o tajných plánoch moja sestra. Týmto plánom som nedávala príliš veľké šance na úspech. Predsa len, Arnoštko sa už vyznačoval začínajúcou pubertou a nahovoriť mládežníkov v tomto veku na vtipné čísla nie je práve jednoduchý oriešok. Ale Babul s Miruš sa nedali odradiť a na slávnostnú večeru všetko pripravili. Teda hlavne Babul si dala záležať. Čierne punčošky, čierne tričko, tykadielká, menovka, škraboška cez oči, to všetko sa ocitlo v reštaurácii a čakalo na svojho nositeľa. Myslím, že Tomáška sme dopredu nepresviedčali. Pre istotu, aby sme v ňom nevyvolali priveľký odpor. Spracovávanie sa začalo priamo v reštaurácii. Reči o tom, že urobíme Vierke radosť a že to bude veľmi zábavné príliš nezaberali. A tak prišlo na úplatky. Ešteže Palino pracuje u Ferera. Tomáško dostal prísľub na celé balenie čokoládok Duplo. A to zabralo. Chcel ten balíček najprv vidieť a potom súhlasil so svojou novou rolou. Vzorne sa prezliekol, vypočul si réžijné inštrukcie a prišlo to. Že teda vieme, že Vierka má veľmi rada Muchu a jeho diela. Že sme jej veľmi chceli jeden jeho originál darovať. Ale keďže finančná situácia v rodine nie je príliš ružová, bude sa musieť uspokojiť s kópiou. A v tom momente, s bzukotom na perách vtrhol do miestnosti Bzučo. Tomáško v dokonalom mušom prezlečení. Tak sa mi vidí, že zvyšní synovci a netere zaspievali o muche sediacej na stene a potom prišla na rad chémia a Tomáška sme zlikvidovali. Do mŕtva. Na ozajstného Muchu nakoniec predsa len prišlo. Svietnik a váza s jeho maľbami snáď boli pre Vierku dostatočnou satisfakciou aj za štyri mušie fotografie znázorňujúce štyri ročné obdobia. Asi vás neprekvapí konštatovanie, že aj tu sme tancovali. A cesta taxíkom vraj bola zábavná. Vladuško chcel taxikára vyplatiť manuálne. Umytím vozidla. Tvrdil totiž, že nemá hotovosť. Umývať s Jurulíkom našťastie nemuseli. Ženy hotovosť mali. Neviem, neviem ako by to inak dopadlo...

Terchovská muzika

,,Všetci poďte hore, nech sa dohodneme, ako zajtra.“ Týmito slovami začal Jurulík všetkých zvolávať do spoločenskej miestnosti. Boli sme v Terchovej, bola zima a my sme v družnej nálade trávili povianočné dni. Pomaličky sme sa začali schádzať. Na sedačkách sme sedeli ako sardinky, spoločenská miestnosť nepatrila práve medzi rozľahlé. Vlastne to bola taká malá hala, do ktorej sa vychádzalo zo všetkých izieb na poschodí. Jurulík prišiel ako posledný, hore schodmi cupkal ako srnka. Zapískal. A na manažovanie odchodu sa v tom okamihu zabudlo. Za jeho chrbtom sa totiž objavila štvorica chalanov oblečená v krojoch, vyzbrojená husľami a basou. Keď spustili, atmosféra v miestnosti sa premenila na elektrizujúcu. So zatajeným dychom sme počúvali tóny tých piesní. Hľadáčik kamery sa mi v tých chvíľach trošku zarosil. Slzičky. Keď som videla Vladuška, Vierku, Gabiku, Kaťulku. Vlastne všetkých. Akí sú v tých chvíľach šťastní. A spokojní. Určite spomínali. Ten večer bol výnimočný. Aj vďaka tanečným číslam, ktoré sa rozpútali. Všakovaké kreácie musel zniesť improvizovaný tanečný parket. Z minimálneho priestoru vyťažila Evička&spol. maximum. Odzemky, karičky, jednokročky, to všetko a ešte oveľa viac v strhujúcom tempe v sprievode Terchovskej muziky. A ako sme vyspevovali! Napriek tomu, že udržanie správneho tónu nepatrí medzi silné stránky Hujerovskej famílie. Tento rok sme mali repete. Opäť v Terchovej. A opäť dostali kĺby, svaly i hlasivky poriadne zabrať. Miruš, Babul, ktorý to bol najkrajší?