Vianoce 2006

O tom, ako sme vítali Palina už bola reč. Ešte pred tým sme absolvovali dôležitú predvianočnú poradu. Evička sa síce zubami-nechtami bránila, tvrdila, že aj tak každý rok varíme a chystáme to isté, ale Vladuško ako hlava Hujerovskej rodiny ju prehlasoval. A tak sme si chod po chode prešli celý jedálniček. Zistili sme, že máme dostatok kaprov aj filé, zemiaky tiež nechýbali, čo nás však zarazilo bola iba jedna, slovom jedna konzerva hrášku v Evičkinej špajzke. Boženka mala dve, takže vianočný zemiakový šalát bol zachránený. Zásoby kapusty boli dostatočné, sušených hríbov tiež, údené mäsko sa ešte dokupovalo a morka svojou veľkosťou vyhovovala. Na príchod Ježiška sme teda boli pripravení. Štedrovečerná hostina sa začala chystať ešte v sobotu - Vierka do druhej v noci čistila zemiaky na šalát, Vladuško niečo pripravoval a Evička piekla makovník a orechovník. Karlovka zase v nedeľu piekla o dušu, takže sme mali tradičné a neprekvapujúce spoždení. Za babičkou sme prišli krátko po štvrtej. Pištík sa nezaprel a do kvietkov jej vkusne naaranžoval vianočné trubičky. Vydarili sa mu znamenite, to musíme uznať. Tie babičkine sme samozrejme nechutnali, myslel aj na nás veľkou krabicou. Na Trnávku sme sa vrátili za tmy. A vypukol každoročný vianočný zhon. Chlapi sa prezliekli do teplákov a montérok a išli chystať ryby. Palino obaľoval, Vladuško v dvoch fritézach vyprážal, Jurulík vykladal, Riško pozoroval a Martin ako spojka odnášal a prinášal. O štvrť na osem sme si odetí do gala sadli k večeri. Kapustnica bola skvelá, rybacia polievka aj napriek drobným komplikáciám pri výrobe tiež, šalát nemal chybu a ryby boli dokonalé. Prišiel aj Ježiško. Papiera bolo na dva mechy. A darčekov neúrekom. Myslím, že spokojní boli všetci. Vladuško dostal obrovský kotol a sexi zásterku, takže sľúbil, že nám v ňom navarí. Nechýbali žaby v najrôznejších formách a podobách. Spať sme išli hlboko po polnoci. Akurát údené mäsko sme nejedli. Nevládali sme. Brušká sme mali na prasknutie plné. No a polnočnú omšu absolvovali Boženka, Vladuško a Jurko v pondelok o desiatej ráno.

P.S.1 Rodinná hymna zaznela po druhý krát počas telefonátu so zámorím. Gabika s Kaťulkou práve chystali štedrovečernú večeru.

P.S.2 Nesmiem zabudnúť na nádherne pripravené postele. Riško s Vierkou si dali pod Evičkiným drobnohľadom záležať. Spalo sa nám ako v bavlnke.

Čakanie na Palina

Vianoce sa môžu začať, sme kompletní. Práve sme sa vymrznutí vrátili z letiska. Vítali sme Palina, ktorý doletel po strastiplnej ceste z Frankfurtu. Ale pekne po poriadku. Prvé plány sme zosnovali už včera. Umelé kvety, červený koberec, uvítací transparent a rodinná hymna. Priamo v príletovej hale. Zraz sme mali na Trnávke o 21.00. Trochu sme zneisteli pri otázke, koľkými autami pôjdeme. Nakoniec sme desiati nasadli do dvoch. Áno, tipujete správne, Palinko by bol podľa predpisov navyše. Ale aj na tento nedostatok sme mali riešenie. Teda Riško ho mal. Plánoval si na spiatočnej ceste sadnúť do kufra. Na letisko sme dorazili včas. Kto čakal opustenú miestnosť s niekoľkými nervózne čakajúcimi príbuznými, ten sa kruto mýlil. Tlačilo sa nás tam niekoľko desiatok, lietadlá mali pristávať v polhodinových intervaloch. Frankfurt o 21.25. O 21.45 sme začali trošku nervózne pokukovať po hodinkách. A keď sme na tabuli zbadali očakávaný prílet o 22.00, nálada trošku upadla. Ale iba na malú chvíľku. Príletovou halou sa totiž veľmi rýchlo v pravidelných intervaloch začínal ozývať smiech Boženky, Vierky, Evičky a sem tam aj Jurulíka. Spolučakajúci sa iba nechápavo obzerali okolo seba a sem tam sa pousmiali. Lietadlo pristálo o 22.02. Na Palinka sme čakali ešte pár minút. A keď sa konečne objavil vo dverách príletovej haly v obleku a ružovej košeli, do vzduchu sa vzniesol veľký transparent s nápisom Hujer, ktosi aj vykríkol, aby nás Palino ľahšie našiel. Padnutie do náručia maminke a tatinkovi prerušila Boženka, ktorá pred Palinkom rozprestrela červený krepový papier. Pardón, koberec. A každý ďalší zvítajúci sa odovzdal Palinkovi umelý kvietok. Zlatý dážď, ružičku, tulipán a narcis. Iba Riško odovzdával ružovú prachovku. Evička totiž pôvodne na privítanie chcela oprášiť zostavu mažoretiek z Hujerfestu, ale nakoniec sa s Riškom vymenili. Akurát že Riško necvičil. Len Miške sme v tom zmätku nestihli nasadiť mikulášsku čiapočku. Niekoľko minút ju na hlave mala, dokonca pútala zvedavé pohľady okolo stojacich, ale v rozhodujúcej chvíli jej na hlave chýbala. Palinko bol našim privítaním nadšený, ako sa vyjadril, na to, že mu urobíme hanbu bol pripravený. A potom nám v skratke porozprával, ako sedel v lietadle obklopený malými deťmi, čo v ňom namiesto otcovského citu vyvolalo chuť na jin tonic. No a nakoniec nasadol k Jurulíkovi do auta, my sme sa vzadu potisli a v šťastí a zdraví sme dorazili na Trnávku. Tým sa náš príbeh nekončí, ako by ste možno čakali. Na Trnávku dorazila aj posádka druhého auta. A hádajte, kde sa viezol Riško. Áno, správne. V kufri. A ak si myslíte, že bol napajedený tak, ako to vie iba on, tak sa nemýlite. Ale prešlo ho to. Možno aj vďaka skvelému rumu, čo Palinko doviezol. Tuším bol jamajský. Vymrznutým z letiska nám veru prospel, ani Boženka sa neokúňala. Rodinná hymna zaznela prvý krát počas týchto Vianoc. Nebojte sa, až na Trnávke. A tak sa mi zdá, že všetci trénovali text aj intonáciu. Znela veľkolepo. Vianoce sa môžu začať.

Cesta do Calgary

Už iba dvakrát sa vyspíme a sú tu Vianoce. Úprimne povedané, neviem sa dočkať. Nové okná visia (viac o tomto výnimočnom príbehu po tom, ako uplynú sviatky pokoja a mieru), prach poutieraný, skrinky poupratované. Takže všetko viac menej pripravené. Iba koláčiky zatiaľ nerozvoniavajú, ale od tohto slávnostného okamihu nás delí doslova pár okamihov. Počet druhov i množstvo kusov bude zrejme o čosi nižší ako vlani, ale faktom je, že nás ani toľko ako vlani nebude sedieť okolo štedrovečerného stola. Pištík sa rozhodol so svojou rodinkou odcválať do Tatier (a ja zvažujem uloženie nejakej pokuty, navrhnem to na rodinnej rade), no a Kaťulka odletela za more. Tá má absenciu ospravedlnenú, dostala pozvanie od Gabiky a to sa predsa neodmieta. Navyše si cestu poriadne odtrpela, veď posúďte sami. Toto všetko prežili:

Poviem Vám rodinka, po tom, čo sme zažili na letisku vo Frankfurte som bola presvedčená, že ruším Vianoce v Kanade. Keď nám v Prahe dva krát za sebou potvrdili, že z Frankfurtu je dosť miest, tak sme leteli naisto. Ale v pondelok nás vôbec nezobrali do lietadla, bolo totiž plné, respektíve mali veľa nákladu a tomu dali prednosť pred nejakým bývalým kapitánom z nejakej neznámej aerolinky. Tak sme museli vybrať kufre, dať ich do úschovy a frčali sme obšťastniť Vladuška s Vierkou. Vladko bol určite celý bez seba, lebo sme ho zastihli v okamihu, keď balil zase pol Frankfurtu do svojho malého auta pred cestou na Slovensko. Naschvál si asi kúpil, také malé autíčko, aby už nemusel voziť toľko darčekov. Na druhý deň sme museli vybrať ťažké kufre z úschovy, dať sa odbaviť a dúfať, sa dostaneme do lietadla. Čo čert nechcel, opakovala sa situácia z predošlého dňa, kašlali na nás. Zase sme tam zostali trčať len my. Ale potom nám ponúkli, že by sme mohli letieť cez Toronto, ale v tom prípade by nám museli ČSA prevystaviť letenky. Tak sme fofrom utekali do kancelárie ČSA. A tam, vďaka tomu, že tam bola Nemka a Kamil bol jej srdcová záležitosť, keď ešte lietal ako kapitán, nám urýchlene vybavili cez Prahu letenku na úsek Toronto Calgary. Potom sme zase utekali na odbavenie, ale ešte sme si museli znovu vybrať kufre. Čo vám budem hovoriť, keď sme sa dostali na odlet , tak sme boli celí spotení. Zaujímavé je, že som trikrát prešla bezpečnostnou kontrolou a vždy s iným výsledkom. Najprv si v kabelke nevšimli nič, len mi ohmatali koleno vďaka mojej ortéze, lebo tá silno pípala. Druhýkrát si všimli v mojej kabelke, že mám voňavku, ale bolo jej málo, tak to nechali tak a kvôli ortéze ma zobrali na osobnú prehliadku. Tretí krát mi vybrali kabelku, mala som tam sprey do úst, sprey na okuliare a spomínanú voňavku, všetko dali do zvláštneho igelitového sáčku a s letáčikom o nebezpečných predmetoch mi to vrátili nazad. S ortézou už som nemala problémy, lebo som si ju dala dole (to som prešla cez rozum, že áno). Nakoniec sme sa do Toronta dostali. V lietadle nás posadili tak, že sme sedeli ja s Tomáškom a Kamil o jednu sedačku pred nami vpravo. Naša sedačka končila vedľa wécka, bola to tá úplne posledná, takže sme mali dokonalý prehľad o tom, kto s akým zámerom na wécko išiel. Počas letu sme s Tomáško strnuli, lebo sa zrazu ozvalo z tej strany, kde sedel Kamil strašné chrápanie, ale zistili sme, že to nebol náš vetešník, normálne sme si oddýchli. V Toronte po prílete nás po pasovej kontrole poslali na imigračný úrad, kde nás vypočúvali na koľko dní sme tam, kam ideme, koľko rokov je už Gabika v Kanade a podobné múdre reči. No našťastie nám potom na colnici kufre nevybalili a tým pádom sme všetko doniesli, vrátane klobások. Ten veľký kufor nám zdeformovali a rozbili nám akurát jednu vec a to ručne robenú keramiku, ktorú som špeciálne dala urobiť pre Gabiku. Ostatne prežilo bez ujmy. Milá rodinka, týmto Vás všetkých pozdravujeme z ďaleka, Vianoce nie sú zrušené, hurá na nákupy, tešte sa na darčeky. Vaša Kaťulka s rodinkou.

Mimochodom, keď sme volali s kanadskou Gabikou, tak Boženka poznamenala, že Kaťulka s Kamilkom absolvovala počas letu minimálne päť rozvodov. A Gabika len lakonicky dodala, že veď to nie je nič nové a že samozrejme zodpovedným za to všetko je Kamilko.

Šťastné a veselé!

O rodinnej hymne

To bolo vtedy, keď Kaťulka s Kamilkom splodili Tomáška. Táto veľkolepá udalosť sa odohrala spolu s inými na Lipne, kde Hujerovci (ktorí vtedy ešte neboli Hujerovcami) trávili letnú dovolenku. Výpočty mi navrávajú, že slniečko a ľadovú vodu v priehrade si užívali v júli. Moja maličkosť trávila tento čas v baníckej ubytovni v Prievidzi. Nič sa nebojte, historky z Lipna som počula už toľkokrát, že sa mi zdá, akoby som tam bola tiež. Koniec koncov, bola som, akurát o pár rokov neskôr. Tak napríklad viem, prečo Babul dostala po lete skateboard, mimochodom jediný v našej rodine. Na Lipne totiž podľahla čaru polystyrénu. Deň čo deň sa oddávala surfovaniu na tomto kúsku hmoty. Jurulík a Riško vtedy nešetrili slovami chvály a Babul môže trpko ľutovať, že surfovanie neskúsila súťažne. Čakala by ju kariéra majsterky sveta. Minimálne. Romanko, Palino a Silvia sa zase premenili na tulene a z vody ich nebolo možné dostať. Na tuleňa sa chcel premeniť aj Martinko, jeho pobyt vo vode však musel byť časovo obmedzený. Martinko totiž vo svojich detských rokoch nepatril medzi príliš zdravých jedincov. Predčasný odchod z vody sa mu samozrejme nepáčil, a tak Jurulík prišiel s malou ľsťou. Martinko musel ostať vo vode dlhšie ako sám chcel. Jurulíka neobmäkčil ani zúfalý pohľad dieťaťa trasúceho sa v ľadovom jazere. Až keď budú modré pery, zavelil Jurulík. A pri každej ďalšej návšteve vody sa Martinko sám, iniciatívne pýtal, či už má pery dostatočne modré na to, aby mohol vkĺznuť do teplého županu na brehu. A keď prišli rodičia, tak sa im so slzami v očiach žaloval, že ho volajú Modrý Maurícius a že on ani nevie čo to je a že ho to uráža. Na Lipne sa odohral aj povestný kockový turnaj, v ktorom si Riško dovolil poraziť babičku stojacu na prahu sladkého víťazstva. No a kocky sa tu hrali tak často, že fungovali ako vďačná vyhrážka pre deti odmietajúce jedlo alebo poslušnosť. Stačilo povedať, že budú hrať s babičkou kocky a premenili sa na krotké stvorenia. Vladuško tam pred komármi vyťahoval rebrík a svojej manželke sa dušoval, že vďaka tomuto opatreniu ich v podkroví nepoštípe ani jeden. A v behu týchto udalostí sa to stalo. Vznikla hymna Hujerovcov. Boženka vraví, že sa to stalo počas jednej večernej prechádzky, že keď niečo zanôtili, pokračovali iní výletníci v ozvene. A vtedy Kamil skúsil dnes už dôverne známe sral, sral. A výletníci sa nenechali zahanbiť. Odvtedy túto pieseň spievame pri všetkých významných rodinných udalostiach. Tak napríklad som si ju vypočula v reštaurácii počas promočného obedu, Babul a Miruš tiež. Boženke sme ju zaspievali na 50-ke, ani Kaťulka, či Gabika z Kanady neobišli skrátka. K tomu treba pripočítať desiatky osláv v domácom prostredí a pochopíte, že táto pieseň patrí v našej rodine medzi najobľúbenejšie.

Ozaj, chcete poznať slová? Nech sa páči. Upozorňujem, že mimoriadne dôležité sú tie pasáže, v ktorých sa používa tri krát to isté slovo. Tam je dôraz najsilnejší...

Sral, sral, sral,
Trávy sa držal,
Tráva sa mu utrhla
A on padol do hovna,
Sral, sral, sral,
Trávy sa držal...