Do Bangkoku sme prileteli živí a zdraví a začali sme zháňať naše kufre a tašky. Doplatil na to môj nechtík, vyvrátil sa a odišiel. No a potom prišlo na rad zháňanie taxíku. Organizátorka Ráchel i prekladateľka Eva sa pustili do práce a boli úspešné. Do taxíka sme sa nalodili všetci piati aj s našimi taškami a kuframi. Taxikár bol veľmi príjemný a odviezol nás do hotela First House, priamo v strede mesta. V Bangkoku nás čakali výlety a nakupovanie. Čo vám budem hovoriť, to mesto je hotový blázninec. Dobre sa tam nakupuje aj stravuje. No a konečne sme sa dočkali aj krásneho počasia, ktoré vydržalo až do nášho odletu. Navštívili sme najvyššiu budovu v krajine, Baiyoke sky hotel Tower. Meria takmer 330 metrov (ak započítate aj jeho anténu) a môžete si vyšlapať 2060 schodov. No my sme sa rozhodli pre výťah. Na úplnom vrchu sme sa stretli s delegáciou Rusov, sú všade. Čo je ale dôležitejšie, videli sme celé mesto z výšky a to bolo hotová fantázia. Ďalší deň sme si nechali na návštevu Bangkok Grand Palace, ale na to, aby ste si tento komplex budov, ktorý slúžil ako rezidencia thajských kráľov poriadne vychutnali, by sme potrebovali aspoň tri dni. Takže za jeden deň sme nevideli všetko, ostali nám dokonca neodtrhnuté vstupenky. Ponáhľali sme sa pozrieť aj na ležiaceho Budhu. Tam si pán Vladimír zakúpil odpustky v podobe drobných mincí, ktoré ukladal po celej dĺžke ležiaceho Budhu. Za rodinu, priateľov a známych, aby im všetkým bolo odpustené. Všetci sme už na neho čakali a keď vyšiel von, tak zahlásil, že teraz môžete byť zase všetci zlí. Pritom naša skromná priateľská skupina bola na neho po celý čas veľmi dobrá a milá, tak neviem, koho vlastne mal na mysli. No a opäť platí, že som si pripadala ako v rozprávke, pri pohľade na ich stavby a postavy z ich mytológie. V sobotu sme navštívili Chatuchak, čo je víkendový trh s rozlohou asi 18 hektárov. Fajčenie tu je zakázané a na počudovanie je tam čisto. A kúpite tam všetko. Úplne všetko. Po Bangkoku sme na presun využívali taxíky. Čo znamená, že sme museli nájsť taxík, ktorý bol ochotný odviezť piatich ľudí rozprávajúcich úplne cudzím jazykom, spomedzi ktorých jednej osobe bolo všetko smiešne a stále sa chechtala, lebo jednotliví členovia našej skromnej priateľskej skupiny stále rozprávali nejaké vtipné historky. A tiež preto, že som vždy musela niekomu sedieť na kolenách. Ale mali sme šťastie, vždy sme niekoho ochotného našli. Akurát taxikári, čo nás viezli si určite myslia, že Európania sú nielen veselí, ale aj strelení. Jeden taxikár nás dokonca vyhodil o 2 ulice skôr. A doteraz nevieme, či ho viac rozčúlil môj smiech alebo tvrdenie našej organizátorky Ráchel, že pozná kratšiu cestu k hotelu. Naše posledné popoludnie sa začalo balením a vážením kufrov. Staré handry, topánky, prospekty z ostrova, to všetko sme vyhodili, lebo kufre mohli maximálne 20 kíl. Organizátorka Ráchel zvládla i poslednú úlohu perfektne a na palubu lietadla sme sa dostali všetci aj s batožinou. Zabudla som totiž spomenúť, že pri odlete z ostrova Samui naša príručná batožina nezodpovedala cestovným smerniciam, a tak Špiónovci prišli o mini konzervu tuniaka, organizátorka Ráchel o plechovku piva, pán Vladimír o nožík a zavárané uhorky, no a moja maličkosť o 15 mililitrov nefunkčného spreju proti komárom. Colníčky boli veľmi dôležité a prísne, takže našim chlapom ani šarm nepomohol. V Bangkoku sme preto príručnú batožinu radšej naplnili oblečením. V lietadle bol každý zahĺbený do spomienok, akurát pán Vladimír prespal celý let, s výnimkou občerstvovacích prestávok, tie si nenechal ujsť, veď si za ne zaplatil. Vo Viedni nás po 11 hodinovom lete čakal Jurulík, zima a mráz. V Karlovej Vsi nás Boženka privítala teplým jedlom a Miška nadšeným štekaním. Naše dieťa sa veľmi tešilo, konečne mala svojich dôchodcov doma, svorka bola kompletná. Poobede si pridali ostatní členovia rodiny, pri jedle a pití bolo veselo a ako vždy hlučno. No a potom sme sa vydali cez Unhošť do Frankfurtu. A tam nás čakala ešte väčšia zima a ešte väčší nečas. Priatelia, ďakujeme za krásne strávené dni...
