Zásnuby č. 27

Keď už Evička spomenula, ako naša Kaťulka mení plány, tak mi nedá nespomenúť jednu príhodu, ktorá súvisí s Kaťulkinými stabilnými rozhodnutiami. Tú príhodu síce poznám iba z rozprávania, ale patrí medzi moje najobľúbenejšie...

To bolo vtedy, keď sa Kaťulka s Kamilom 27. krát zasnúbili. Áno, od začiatku to bol vzťah plný prekvapení a zvratov, zásnub a rozchodov. Tieto 27. v poradí sa odohrávali na Trnávke. Budúci ženích nemohol chýbať a keďže mal správne vychovanie (o ktorom dnes Kaťulka pomerne vážne pochybuje), priniesol niekoľko fliaš chutnej a nefalšovanej whisky. Long John tuším. Tých niekoľko fliaš samozrejme neostalo dlho plných, veď zásnuby sú zásnuby. Pili všetci. Okrem Boženky. Aspoň sa tak tvárila. Že v celerovej limonáde (tie zásnuby totiž boli ešte v minulom storočí, za vlády jednej strany, keď olympus bola náš najmilší a vlastne jediný nápoj) nie je ani kvapka toho Johna. Ani sa večer nemotala, keď spolu s Jurulíkom do Karlovej Vsi odchádzali. Zvyšní Hujerovci však na Trnávke zotrvali a dlho do noci budúci zväzok oslavovali. Čo, prirodzene, neostalo bez následkov. A tie sa, isto mi dáte za pravdu, prejavia až ráno. Ako prvá sa k životu prebrala Kaťulka. V hlave treští, v ústach púšť. Aspoň hlt vody keby sa našiel! S myšlienkami na akúkoľvek tekutinu zišla až do kuchyne. Zrak jej padol na stôl, tvár zalial šťastný úsmev. Na dosah má pohár limonády. Lačno po ňom siahla, poriadne si odpila. A v tej chvíli tento svoj krok trpko oľutovala. Nebola to totiž obyčajná limonáda, ale limonáda s Long Johnom v zvláštnom pomere, ktorú v predchádzajúci večer popíjala Boženka. A Long Johna mal Kaťulkin žalúdok plné zuby. Ešteže to do kúpeľne bolo na skok...O malú chvíľu sa medzi živými ocitol Riško. Cítil sa veľmi podobne ako Kaťulka (veď zásnuby treba s budúcim švagrom poriadne osláviť), kuchyňa ako útočisko nasledovala tiež. Nuž a ani on onen miešaný, nealkoholicky sa tváriaci pohár neprehliadol. Tušíte správne, ak si myslíte, že Riško utekal do kúpeľne. Na rozdiel od Kaťulky však neuspel. Lebo tá tam ešte stále žalúdku dohovárala a ako správna dáma sa pri tejto aktivite zamkla. Uznajte, že Riško sa ocitol v zúfalej situácii. Kúpeľňa zamknutá, vchodové dvere tiež, na hľadanie kľúčov nebol čas, na všetkých prijateľných oknách sitá. Na Riškovom vysokom čele vyskočili kropaje potu. Išlo doslova o sekundy. V poslednej chvíli prišla záchrana. V podobe cestovnej tašky budúceho ženícha a pilota v jednej osobe...Napínavé ráno sa pomaličky prehuplo k poludniu, keď Jurulík s Boženkou na Trnávku prišli, chutný obedík sa mal podávať. Na dvore sa stretli s Kamilom, ktorý vešal na šnúru svoje pilotské doklady a košele. ,,To víš Ďuro, to nic není, stačilo je jenom oklepat,“ poznamenal pán kapitán. Jurulík s Boženkou sa na seba nechápavo pozreli. A vošli do domu. Tam ich zaskočil Riškov zachmúrený pohľad. Úplne zneisteli pri rečiach o Boženkinej mixematóze. Ale potom im niektorý z Hujerovcov vďačne rozpovedal ranný príbeh a svitlo im. Na rozdiel od Riška sa výborne zabávali. Myslím, že to platí dodnes a nielen pre Boženku s Jurkom. Akurát má naša abstinentka trvalý príkaz svoje zvláštne miešané nápoje po nedopití vylievať. Jeden nikdy nevie.

Bony očami Vladuška

Príbeh o tom, ako Jurulík s Vladuškom bony kupovali má svoje pokračovanie. Či skôr ďalšie videnie. Vladuškovými očami. Nech sa páči...

Neviem či je to náhoda alebo je v tom viac. Skrátka,naša posledná cesta do Bratislavy viedla cez Skalicu. Cez mesto sa smie len krokom, a tak je čas na spomienky. ,,Škoda, že už neexistujú bony," zaspomínal som si nahlas. ,,Proboha a nač by Ti byli," čuduje sa Vierka. ,,Na honvno, ale dobre sa tu kupujú," odvetím. Tým téma Bony skončila. Omyl. Bony sa objavili. Na WEB stránke. Mám reagovať? To bola moja prvá otázka. Ak áno, tak len stroho, lebo nie je toho veľa čo dodať. Snáď len upresniť.
,,Kamil, v Skalici je možnosť výhodne kúpiť bony. Kamoš by to zariadil. V sobotu by sme tam mohli skočiť," zahlásil vtedy dávno Jurko a znelo to ako hotová záležitosť. ,,Nemôžem Juraj, v sobotu mi prídu robiť strechu," skúšam sa vykrútiť z nekalého obchodu. Nakoniec obchodovanie s bonami je trestné. ,,Ale veď Skalica je len pár kilometrov. Keď skoro ráno vyrazíme tak sme do desiatej spät," nedal sa Jurko. ,,Okrem toho strechu ti prídu robiť cigáni a oni pred desiatou nevstávajú," argumentoval Juraj. Argument bol nevyvrátiteľný, a tak som dal posledné inštrukcie Vierke, ak by cigáni predsa len pred desiatou vstali. Cesta prebiehala v pohode. Juraj prepočítaval vsetky možné kurzy KORUNA-BON, BON-KORUNA. Už len nakúpiť. Konecne Skalica. Kamarát nás už očakával. Sme na tom dobre, vravím si. Hajde za dílerom, meníme koruny za bony a domov, tešil som sa. Predčasne. Z údajného dílera sa vykľul pán doktor a ešte k tomu nahriaty. Najprv pohostenie pre návštevu, vodičovi len vodu. Potom nasledovala krátka inštruktáž o Skalici a jej okoli. O bonoch ešte stále ani slovo. Konečne sa vyberáme do terénu. Na moje zdesenie nie za bonami, ale len tak. Nie mestom, ale humnom. Vraj sa tam dá všeličo nájsť. Žeby aj bony? Našli sme. Ručne kovaný trojhák (mačka) na vyťahovanie utopených vedier zo studne. Dodnes ho mám ako trofej a odškodné. Ako inak, naša cesta musela viesť okolo Skalickych sklípkov. Chlapci neoddolali a moja vidina o rýchlom nákupe sa začala rozplývať. Zato pán doktor začal tokať a mne pribudla starosť. Musím za každú cenu zabrániť prípadnej nevere. V priebehu dňa sa k tomu ešte pridala starosť o peniaze. Tie sa hompáľali v saku na bráne svadobčanov. S pribúdajúcim šerom sa stupňovala intenzita tokania pána doktora. Konečne sme sa rozlúčili od neznámych svadobčanov a vydali sa na cestu cez vinohrady do Skalice kúpiť bony. Juraj sedel z bezpečnostných dôvodov v zadu sám. Doktora som presvedčil, že bez navigátora do Skalice netrafím. Po krátkom proteste sedel doktor vedľa mňa. Situácia v aute bola napätá. Navigátor sa viac venoval pasažierovi sediacemu v zadu ako ceste pred nami. Tma, výmole a nekúpené bony mi ležali v žalúdku ako kameň. Bože a čo remeselníci doma?! Nával hnevu prerušila zúfala prosba doktora: ,,Ogare, prosím tě, stúj, nebo se poseru." Len čo doktor zmizol za viničom, niečo sa vo mne vzbúrilo. Počkaj Tetrov,
nastala chvíľa pomsty. Zľahka som povolil ručnú brzdu a už sme rolovali dole vinohradom. Pre istotu pomaličky, aby sme sa neprevrátili. Nebol ani dôvod sa ponáhľať. So spustenými nohavicami nás tetrov aj tak nedobehne. Domov dobehol. Údajne až ráno. Netokal, jednoducho to rozchodil. Mimochodom, môžem odporučiť. Funguje toé. Na ceste domov nás už nič nezdržiavalo. Idylka. Fiatík si spokojne aj s Jurkom húdol. Cestou som uvažoval, ako sa Boženke pochválim: ,,Muž ti zachoval vernosť a ešte som aj peniažky ustrážil." Ale vzhľadom na mimoriadne okolnosti, (Boži nás čakala za dverami so smetákom) stačil som len vyhŕknuť: ,,Raz ti to vysvetlím!" Konečne sadám do auta a uľahčene sa vydávam na Trnávku. Na Pasienkoch pocit uľahčenia prechádza v pocit neistoty. Práve mi napadlo, že aj my máme smetáky, dva a ešte nejaké metly. Ešte že budem o desiatej doma, utešujem sa. Že večer? No a čo.

P.S. Vladuško, prípadné gramatické chyby (za ktoré je zodpovedná súdružka triedna Straková) som odstránila.

Bony

Práve čítate prvý zo série Vašich článkov. Odvážlivcom bol Jurulík, ktorý po niekoľkomesačnej tvorbe splodil túto krátku poviedku. S jeho súhlasom je trošku skrátená a upravená. Dúfam, že ju oceníte. A tiež, že bude pre Vás inšpiráciou. Výsledné produkty zasielajte na známu mailovú adresu. Ocitnú sa na titulke, sľubujem:-)

Na úvod malé vysvetlenie pre všetkých skôr narodených. Bony, oficiálne tuzexové poukážky pochádzajú zo systému budovania socializmu. Nedali sa zarobiť, ale takmer všetko sa za ne dalo kúpiť. Predávali sa na čiernom trhu a jeden bon vás vyšiel na 5 až 6 Kčs. Distribuovali ich tí, ktorí mali strýka v Amerike (doláre, čo im poslal museli vymeniť za bony), alebo šťastlivci pracujúci v zahraničí (zarábali valuty, ktoré im vlasť naša zamieňala za bony). Viažu sa k nim pomerne vtipné historky. Napríklad, keď istý Detvančan neznalý pomerov chystal svadbu a rozhodol sa pre veľký nákup v TUZEXE v Banskej Bystrici. Pred sebou mal z každého druhu alkoholu tak po desať fliaš, v ráži priobjednal hi-fi pre nevestu a desatoro texasiek neteriam a synovcom. Výsledná suma? 6785 Kčs. Detvanec v dobrej nálade zaokrúhlil na 7 tisíc. Keď tu zrazu, sa dozvedel, že v tomto obchode sa platí tuzexovými poukážkami alebo dolármi. Rozhorčený, v pravej detvianskej náture bez príčetne reve na manželku: ,,Stará, tomuto nerozumiem, republika plná Rusov a pre Amerikáncov staviame obchody. Ale poďme k veci. Samozrejme, aj naša mladá rodinka sem tam nejaké tie bony potrebovala. Razil som teóriu, že keď kupovať, tak vo veľkom a jedine na vidieku. Tam bol totiž prísun bonov najväčší. Ktorýsi letný mesiac roku 1979 som dostal echo o prítomnosti dobrodinca z Ameriky, ktorý má byť účastníkom záhoráckej svadby. Túto zaručenú informáciu mi posunul priateľ Kuťo, rodený Skaličan. To slnečné ráno ma presviedčalo o úspešnosti mojich veľkoobchodných plánov. Vladuško, dobrá to duša, ma vyzdvihol aj s rodinnými úsporami na svojej FIATKE-850. Vyleštená, s pravidelne znejúcim motorom, akoby šepkala vyjde to, vyjde to. Smerovala s nami do Skalice, kde nás už čakal miestny Intelektuál (protestant a homosexuál, ale to som sa dozvedel až neskôr). Bol veľmi ústretový hlavne ku mne, hneď pripravil krátky rešerš usadlostí a kopaníc, kde by bony zaručene mali byť. Pridal k tomu desiatu a niekoľko pravých skalických štamperlíkov, posilnení ktorými sme konečne vyrazili. Priznám sa, bol som dosť nervózny. Sprvu sa nám nedarilo. Prešli sme niekoľko kopaníc, stretli umelcov, aj samostatne hospodáriacich roľníkov, ale žiaden z nich bony ani toliare nepredával. Ale potom to prišlo. Na jednej nie veľmi vzdialenej kopanici vraj chystajú svadbu a veseliť sa prišli aj príbuzní z Ameriky. Hneď mi bolo veselšie. Rôznymi kurzami som opäť násobil a delil sumu, ktorú som mal vo vrecku saka so sebou. Bonov bolo stále viac a viac, aj preto, že vďaka pohostinnosti domácich sa mi do krvi dostával stále výhodnejší a výhodnejší kurz. Počas cesty na onú kopanicu ma rozpaľovala vidina bonov a môjho suseda Intelektuála som zjavne rozpaľoval ja. Prasklo to. Pod vplyvom alkoholu som sa dozvedel, akú chybu som spravil vstupom do stavu manželského. Na určenej kopanici bolo veselo. S domácimi sme sa zvítali ako starí známi, moje heslo ,,Kto pozná bony, pozná aj mňa,“ mi prerazilo cestu rovno do obývačky. Pohodlne som sa usadil, aby som mal situáciu pod kontrolou. Po niekoľkých neformálnych zoznamovacích vetách a pripíjaní svadobčanom som horel nedočkavosťou, sako som teda vyzliekol a nonšalantne zavesil na veraj dverí.. Prievan a okolo chodiaci si sním pohrávali. Vo vrecku (vnútornom) niekoľko desaťtisíc udržiavalo jeho stabilitu. Moja pozornosť patrila len a len obchodu s bonmi. Diskusia na túto tému však zostala na bode mrazu. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že kurz domácich sa nezhodoval s mojim. Ešte raz som ho prerátal a dospel som k záveru, že na „DIGI-street“ sú bony aj v malom množstve vo výhodnejšom kurze. Úplne som stratil náladu. Nasledujúce chvíle boli vyplnené len prázdnymi rečami. Priateľskú vravu občas prerušilo „ŽIVIO“, alebo Na zdravie. Pripíjal som si aj ja, taký zdravý som už potom veru dlho nebol. Myslím si, že Vladka prestalo baviť sušiť hubu, a tak zavelil k odchodu. Rozhodne si nemyslím, že za týmto ústupom bol fakt, že celý večer jeho pohľad kopíroval pohyb môjho saka. Aj keď s otcovskou zodpovednosťou vzal pod pazuchu nielen mňa (ešte stále som vnímal), ale aj sako. A spolu so mnou aj Intelektuála. To, čo sa dialo v malej bledozelenej Fiatke počas cesty z kopaníc možno iba ťažko opísať. Vlado tvrdí, že sa chvíľami červenala. Asi to bolo božie zmilovanie, ale Intelektuál sa musel prevetrať. Vlado využil tento okamih a s temperamentom jazdca formuly1 odpichol fiatku a my sme nabrali smer Bratislava. Potom, to len predpokladám, bola cesta nudná. Doma nás privítala Boženka. Presné detaily jej komunikácie s Vladom si s odstupom času nepamätám, ale spomienka na gestikuláciu a intenzitu hlasu mi našepkáva, že nebola spokojná ani nadšená našim a hlavne mojím príchodom. Vraj vynadala Vladovi ako svini do starého hranta. Neviem, či sa mu dokonca aj nejaká tá drobná inzultácia neušla, keď ma tam pred dvere vyniesol. Tak mi napadá, že som sa s Vladom zabudol vyrovnať za benzín. Myslím, že v bonoch – tuzexových poukážkach mu to nezaplatím.

Dva stehy

Myslím, že po uplynulom víkende som minimálne o tri kilá ťažšia. Môže za to fantastická hostina, ktorú nám naši kuchári a kuchárky prichystali. Aj keď tesne pred obedom to vyzeralo tak, že jesť sa nebude. Vladuško s Pištíkom totiž trošku filozofovali nad tým, ako poskladať stôl. Pre Hujerovcov rozkladáme jeho mega verziu s dvoma prídavnými doskami po stranách. Nakoniec trafili správne šróbiky do správnych dierok a my sme mohli zasýtiť naše hladné žalúdky. Tri kačice, jedno kura, obrovský hrniec červenej kapusty a lokše k tomu. Nechýbali samozrejme koláčiky a Kaťulkou vyprovokovaná prechádzka. A práve tá sa neskôr ukázala byť ako veľmi nevhodne zvolená. Podstúpila ju totiž aj Vierka. To by samo o sebe nemuselo znamenať nič, ale v kombinácii so skutočnosťou, že Mišku nechala so spiacim Vladuškom to malo priam tragické následky. Miška si totiž vykusla dva štichy po úspešnej operácii ľavej labky. Vladuškovi nepomohol ani smutný pohľad, ani tvrdenie, že dával pozor ako sa len dalo. Manželská kríza bola na svete. Na Vierkinu stranu sa tentokrát postavili aj dvojičky žabičky, Kaťulka s Evičkou podporovali Vierku škaredými pohľadmi smerujúcimi k ich bratovi. Miška sa tvárila, že ona nič, ale nepomohlo jej to. O pár okamihov už mala na hlave Riškom vyrobená papierový kornút, aby počet stehov nezvýšila. Kaťulka jej vyrobila kornút ďalší, tentokrát nočnú verziu. Starostlivo vymeranú, dokonale sadnúcu. Lekárskou prvou pomocou prispela aj Lucynka, ktorá ranku odborne stiahla. No a v nedeľu ráno nasledovala návšteva veterinára. Ten Mišku označil za malú potvorku a Vierke vysvetlil, že na mužov sa nedá spoľahnúť. Myslím, že ženská časť rodiny mu v tejto chvíli horlivo dala za pravdu. Jediná, ktorá s ním súhlasiť nebude, je Miška. Tá musela podstúpiť ďalšiu narkózu a navyše jej okolo krku pribudol plastikový golier. Vyčítavý pohľad sa ušiel nielen veterinárovi, ale aj Vierke. Ale myslím si, že Mišku táto zášť rýchlo prešla. Práve od Jurulíka žobre pistácie...