Šport je skvelá vec:-)

Tak som sa dala na šport. Po 10 rokoch plánovania som sa konečne odhodlala a absolvovala spinning. V pondelok večer síce zúril mladší brat Kyrilla, lialo ako z krhly a ja som začínala mať zajačie úmysly, ale Táninka povedala, že dážď nám nevadí a navyše, že som už objednaná. Nedalo sa cúvnuť. A to som netušila, že športovisko mám doslova pri dome (akurát sme museli absolvovať cestu hore a dolu schodmi, čo si v tom vetrisku odniesol úbohý dáždnik, ktorý skončil v koši). Pred úvodným výkonom som absolvovala 15 minútovú inštruktáž zarytého fanatického, ale hlavne veľmi ochotného cyklistu. Dozvedela som sa všetko o správnom nastavení bicykla, o priamkach, ktoré musia pretínať pätu, chodidlo a koleno a nadobudla som presvedčenie, že opustím miestnosť ešte skôr, ako mladík hodinu odštartuje. Miestnosť som nakoniec neopustila a spolu s ostatnými som na bicykel vysadla. Stacionárny, samozrejme. Z toho na dvoch kolesách by som určite veľmi rýchlo zletela, moja schopnosť udržať rovnováhu je totiž aj napriek nulovej hladine alkoholu v krvi pomerne mizerná (Riško si určite pamätá, ako som sa vehementne nažila upažovať pravú ruku a skončila takmer v kanáli). Celú hodinu sme sa našťastie nepohli z miesta, ale čuduj sa svete, vyšli sme asi do štyroch veeeľmi dlhých kopcov. Na konci som mala pocit, že neurobím ani krok, nožičky sa mi triasli ako už dávno nie. A v noci sa mi celý čas snívalo o tom, ako bicyklujem. Ale v pondelok idem zas. Veď viete, prečistiť si hlavu, dobiť energiu a vyčariť si úsmev na tvári. Poviem vám, po 10 rokoch som znovu prišla na to, že šport je vlastne skvelá vec. Ešteže má Táninka objednala...

Hujerovci varia

Tentokrát iba veľmi krátko. Nechajte sa inšpirovať na takejto stránke. Dúfam, že minimálne Kaťulka sa tentokrát potešila.

Janko a Marienka

Moji starí rodičia žijú spolu vyše 60 rokov. Áno, čítate správne. Takže oslávili aj svadbu z nejakého kovu, len si v tejto chvíli nespomínam, že z akého. Či to bola romantická láska, to netuším, ale keď spolu tak dlho vydržali, musela jej tam aspoň štipka byť. Babička síce vraví, že takéto dlhé spolužitie si vyžaduje najmä dobrú povahu a schopnosť hryznúť si do jazyka, ale jeden nikdy nevie. Hoci aj na reči o rozvode prišlo. Boženka sa na tomto dedkovom rozhodnutí dodnes schuti baví. Volal k nám celý rozhorčený, že babička ho podvádza a že keď to robí celý život, tak v niečom takom on dlhšie žiť nemôže a že to je nehoráznosť, čo si dovolila. Boženka pri telefóne takmer zamrela, v tých niekoľkých sekundách uplietla dokonalú sieť mileneckého vzťahu plného tajných stretnutí, ukradnutých chvíľ len pre seba a zatajeného dychu, či vás nepristihnú. Keďže deduš ju s vážnym hlasom požiadal o spísanie žiadosti o rozvod, dovolila si opýtať sa, čo sa to teda vlastne stalo. ,,Vieš, nevesta moja, babka mi klame. Tvári sa, že nefajčí, ja jej za to vyplácam OZV (osobitné zvláštne výdaje, pozn, autora) a ona si za tie peniaze dáva kupovať privátničkam cigarety! A ešte ich aj schováva pod môj vankúš! Ktovie, čo mi takto ešte zatajila!“ rozhorčoval sa starý pán. ,,Ále deduš, veď to nie je také strašné,“ snažila sa odľahčiť situáciu Boženka. ,,Ja si myslím, že to na rozvod stačiť nebude,“ dodala so smiechom v hlase. Pomaly ešte nestačila ani slúchadlo položiť a telefón zvonil znovu. ,,Božka, neuveríš, čo sa mi stalo,“ ozval sa na druhej strane linky babičkin hlas. ,,Vieš, že akože nefajčím. Kvôli dedkovi, nemá to rád. On mi za to dáva OZV a ja vždy poprosím privátničky, aby mi kúpili cigarety. No a včera, keď mi ich jedna z nich priniesla, tak akurát dedko prišiel zo záhrady hore. V tom strese som rýchlo celý kartón hodila pod vankúš a samozrejme, že som na tie cigarety potom zabudla. Večer, keď sme si ľahli spať, tak dedko sa načiahol pod vankúš a držal ich v ruke. Keby si ho počula, že Marienka a toto čo má byť? Som sa skoro od hanby prepadla. Ja hlúpa som ich pod jeho vankúš ukryla!“ Babičku zjavne výčitky svedomia netrápili a schuti na tomto svojom príbehu zabávala. Myslím, že deduš sa nebavil, ale z rozvodu nakoniec upustil. Ale ak si myslíte, že babička sa poučila, mýlite sa. Lebo OZV síce dostávať prestala, ale cigarety jej deduš chtiac nechtiac kupovať musel a aj musí. A babička v snahe, aby nezistil, koľko denne vyfajčí, má svoju tajnú skrýšu s kontrabandom. Mimoprídelové fajčivo jej kupujú spoľahlivé vnučky. Akurát dúfam, že tentokrát deduš maličký podvod neodhalí...A ešte niečo. Babička dostala vďaka výstavbe diaľnice nejaké tie korunky. Niečo dala deťom, niečo išlo na opravu domu, no a časť peňazí našla mimoriadne sofistikované uplatnenie. Je odložená na pohreb. ,,Pre každý prípad, veď máme už cez osemdesiat,“ nechala sa babička počuť. ,,Len nesmieme zomrieť nasledujúce dva roky,“ dodala so sebe vlastným šibalským smiechom v hlase. Pýtate sa prečo ten časový limit? Nuž, aj osemdesiatnici rozmýšľajú ekonomicky a keď ide o nášho deduša, tak to platí dvojnásobne. Peniaze uložil na termínovaný účet na dva roky. Je tam predsa vyšší úrok!

Rodinný erb

Týmto vyhlasujem súťaž o najkrajší rodinný erb Hujerovcov. Fantázii sa medze nekladú, samozrejme s určitými podmienkami. Konkrétne dvoma. Na erbe nesmie chýbať záchod a tašky. Pre tých menej informovaných ide o dve základné poznávacie znamenia našej rodiny. A oboch už bola zmienka aj na tomto blogu. Záchod napríklad ako miesto slávneho, takmer oskarmi ovenčeného predstavenia našich troch žabičiek. Jeho návšteva je v našej rodine mimoriadne častá najmä medzi ženami. Možno preto, že páni si pomáhajú rôznymi tabletkami. Jedna z príslušníčok nežného pohlavia raz dokonca poznamenala, že na dovolenke neminula toľko peňazí ani na jedlo. A spomeniem ešte babičku a jej skvelý timing pred akoukoľvek cestou...Babička sa postarala aj o zaradenie tašiek na rodinný erb. Pri cestovaní z rodiny do rodiny ich nosila pri sebe niekoľko, okrem malej praktickej cestovnej aj zopár igelitiek. Tie, ako už Miruškina teta z Kanady i Pištík spomenuli dokonca zbierala. A potom na východe rozdávala. Tašky máme v obľube aj my ostatní. Pri ceste na akýkoľvek zraz nikdy neostane pri jednej. Vladuško sa ich množstvo pokúsil zredukovať kúpou auta s menším kufrom, ale akurát tým zabral viac miesta v samotnom vozidle. No a Palinko na poznámku o tom, že má kúpiť autobus iba sucho poznamenal, že aj ten by tato dokonale naplnil.
Dúfam teda, že podmienky sú vám všetkým jasné, prvé nápady očakávam už túto nedeľu na chutnom a spontánnom obedíku na Karloveskej. Všetci ste samozrejme pozvaní. Tešiť sa môžete na sviečkovú, fašiangové dobroty a jedno sladké prekvapenie. Nebojte sa, nemám cukrovku...

Na zdravie!

Tak, a sviatky sú za nami. Tento rok v skromnejšom počte, no o to príjemnejšie, dalo by sa viac menej povedať. Niekedy síce menej ako viac, ale aj napriek tomu sme sa opäť poriadne do prasknutia napapkali a do popuku nasmiali. Napríklad, keď počas cesty do Pšurnovíc (kde sme mimochodom trávili Silvestra) Martin (Zlato) dirigoval Vladuška, ako má postupovať pri šoférovaní (spojka, svetlá, dvojka, štvorka, jazdné pruhy, všetko mal pod palcom). Keď sa na spiatočnej ceste úlohy vymenili, z Vladuška sa razom stal pán Vladimír (už od rána ho Martin takto pre istotu oslovoval) a z Vierky slečna (mimochodom, ešte aj dnes ich tak občas oslovíme). Do Pšurnovíc sa odhodlala aj Evička (hoci spočiatku sa vyhovárala na zdravotné ťažkosti a neskôr aj na Romuška a potrebu nachystať mu čo to pod zub na Silvestra). Nakoniec absolvovala 90 minútovku v miestnom lesem vďaka čomu je bohatšia o zákutia plné húb (samozrejme v lete). Takže aj tohtoročná vianočná kapustnica je zachránená. Páni (Vladuško, Jurulík, Riško a Filip) a dámy (Vierka s Boženkou) nepohrdli saunou. Najmä páni boli mimoriadne príťažliví a vďačne zapózovali. Prebrali sme všetko, od banálnej zahraničnej a domácej politiky, až po závažné rodinné otázky. Papkali sme, ako je to u nás zvykom samé dobrotky. Dokonca sme grilovali. Vierke sme gratulovali k 30-ke, dostala kvietky a Muchovu jar (okrem iného). Drobný konflikt vyvolalo určenie správneho ročného obdobia, ale nápis na krabici nás nakoniec presvedčil. O silvestrovaní veľa informácií nemám. Trávili sme ho so Zlatom v Žiline. Vraj Jurulík nemohol kamerovať, lebo zle slabšie ostril a Boženka patrila k najhorlivejším podpaľačom. Ale keď jej petarda odletela na strechu pod ktorou stála, utekala medzi prvými. A ako prvej sa jej podarilo utrpieť úraz. Na kolienko jej padol perinák, pred očami sa zatmelo, ale prežila. A chôdzou pripomína Kaťulku počas Silvestra v Terchovej pred pár rokmi. Tá aktuálne pripomína klokotajúci hrniec. Zrejme ju tak vyčerpalo okrikovanie Břenka, že prišla o hlas. Tak snáď nás všetkých čaká v tomto roku o čosi viac zdravia ako Kuťulku (a vlastne aj Evičku) v jeho v úvode, žiadne zranenia (platí aj pre Boženku), dočkáme sa príjemných rodinných stretnutí (bez kriku a poznámok) a na jeho konci si povieme, že sa oplatí žiť...