Časť rodiny už tento vtipný príbeh pozná, ale povedala som si, že sa podelím aj s vami ostatnými. Ako iste viete, už niekoľko mesiacov bývam v priestrannej latifundii, ktorej nie je čo vyčítať. Výborne sa v nej cítim a dokonca sa mi v nej aj výborne spí. Akurát od istého času neotváram okná a keď ich predsa len otvorím, po zatvorení pozorne prezriem všetky otvorené priestory. Dôvodom je skutočnosť, že pred časom mi do izby vletel netopier. Celé sa to odhralo tak, že som si v jeden piatok spokojne čítala detektívku, keď ma vyplašili čudné zvuky. Myslela som si, že po vonkajšej parapete chodí holub. Následne som okolo polnoci zhasla svetlo a pomaličky zaspávala. Keď tu zrazu mi začalo niečo lietať po izbe. Strašne som sa bála (to som si este myslela ze to je vrabec), najprv som sa zakryla perinou a vravela si, že zavolám Božke s Jurkom, aby ma prišli zachrániť. Tento nápad som hneď zavrhla a povedala si, že vrabca predsa zvládnem aj sama. Tak som spod periny vyliezla a rozsvietila svetlo. A započúvala sa do čudného zvuku. Pišťanie spojené s divným syčaním sa ozývalo spod postele. A tam bol. Netopier. Vyzeral hrozivo, keď na mňa ceril svoje malé zúbky. Tak som si prehodila na hlavu župan (lebo veď netopiere sa zamotávajú do vlasov a ja som si to v tej chvíli veľmi vizualizovala) a utekala som do kuchyne. Vrátila som sa vyzbrojená drevenou vidličkou, ktorá sa mi zdala najvhodnejšia na jeho vyhnanie, po ruke som mala aj uterák, ktorý som cez neho plánovala prehodiť. Dopadlo to ale tak, že netopier zaliezol ešte hlbšie pod posteľ, stále pišťal a syčal. Vtedy som prepadla panike. So županom na hlave som sa zavrela na záchode a zúfalá predsa len zavolala Božke, aby poslala Jurka, aby ma prišiel zachrániť. Jurkova reakcia bola taká, že čo on má s mojím netopierom. Ale nakoniec prišiel. Prejsť tých pár metrov mu trvalo asi 20 minút, čo netopier využil na to, aby moju spálňu opustil. Jurulík sa po svojom príchode opretý o zárubňu strašne bavil na tom, ako prezerám každý kút izby, že či sa ten malý hulvát niekde neschováva. Tak som Jurulíka nasrdená vyhodila a do tretej som si čítala. Ráno Jurulík pokračoval v zabávani sa na mojom nočnom príbehu, tak som sa nasrdila druhýkrát, ale už som ho nemohla vyhodiť. Raňajkovali sme u Božky...
