Jedáci

Naši chlapci sú piati. David, Palino, Roman, Martin a Tomáš. Keď urobíme redukciu podľa zemepisných šírok a zameriame sa na európsky kontinent, ostanú nám štyria. Davida necháme za veľkou mlákou. No a na účely týchto riadkov urobíme ešte redukciu podľa skonzumovanej stravy. Možno sa vám to zdá čudné, v skutočnosti je to parameter kľúčový. Po tomto opatrení nám ostanú chlapci traja. Tomáško vypadáva. Jedlo totiž nie je jeho doménou. Zatiaľ, podotýkam. A nám ostane trojlístok Romanko, Palinko a Martinko. Jedáci na pohľadanie. Najmä Romčo mal túto vlastnosť už od ranného detstva. V živej pamäti máme historky o tom, ako vo výťahu u Evičky v práci konzumoval surové nožičky párkov. Rovnako nezabudnuteľné je zdesenie v jeho očkách potom, ako mu Boženka ponúkla na večeru krupicovú kašu. Evička ho našťastie upokojila slovami, že doma naozaj dostane skutočnú večeru. V preklade to znamená, že dostane mäsko. Romuško je hádam jediný človek na svete, u ktorého vyvolali šúľance s makom zápal pľúc. Na obed mu ich ponúkla babička. Jej malý vnúčik vzápätí avizoval ťaživú bolesť na prsiach, dokonca sa ho zmocnilo niekoľko prudkých záchvatov kašľa. Pred nevyhnutnou hospitalizáciou ho zachránila – kto iný ako Evička. Šúľance si po návrate z práce pripravila s oškvarkami a tvarohom. Táto kombinácia Romuška tak šokovala, že zabudol aj na ťaživú bolesť aj na kašeľ a prekvapeným hláskom zvolal: ,,Aj takto sa to dá jesť?“ Martinko v detstve výnimočným apetítom nevynikal. Práve naopak. Ale na babičkine slížičky ham ham nedal dopustiť. Prelom prišiel v čase pubertálnom. Romuškove porcie ho zjavne motivovali. V snahe vyrovnať sa im postupne zväčšoval objem stravy na svojom tanieri až napokon svojho o pol roka staršieho bratranca dobehol. Čo sa Palinka týka, jeho detské časy sú do veľkej miery zahalené rúškom tajomstva. Jeho váha sa však v každom prípade odvíjala od babičkinej prítomnosti v Nemecku. Keď vo Frankfurte bola, stúpala. Keď odišla, klesala. Tým nechcem povedať, že ho Vladuško s Vierkou trápili hladom. Ale babičkina strava je babičkina strava (až na tie šúľance, samozrejme). Dnes sú porcie našich chlapcov relatívne vyrovnané. A hlavne bohaté. Niekedy im dokonca ani taniere nestačia. A niekedy sa zase nestačíme čudovať my ostatní, že kam tie kuracie prsia, na ktoré sme mali takú veľkú chuť, zmizli. A chlapci sa sediac za stolom iba popod fúzy usmievajú. Že do bruška zmizli, oznámia nám. Priznávam, takéto situácie sa u nás v rodine stávajú zriedkavo. Lebo u nás sa varí ako pre armádu. Tým som myslela kvantitatívnu stránku pokrmov. Kvalitatívna pripomína Interhotel, prinajmenšom. Na tom si Boženka, Evička a Vladuško dávajú záležať. To sú hlavní rodinní kuchtíci. Nestratí sa ani Pištík, to bez debaty. Akurát sa v kuchyni čo sa varenia týka až tak aktívne neangažuje. Keď tak nad tým premýšľam, my všetci ich výtvory s veľkou radosťou papkáme. Ale je pravda, že vyššie spomenutú trojicu nikto z nás neprekoná. To je skrátka celkom iná liga.