Terchovská muzika

,,Všetci poďte hore, nech sa dohodneme, ako zajtra.“ Týmito slovami začal Jurulík všetkých zvolávať do spoločenskej miestnosti. Boli sme v Terchovej, bola zima a my sme v družnej nálade trávili povianočné dni. Pomaličky sme sa začali schádzať. Na sedačkách sme sedeli ako sardinky, spoločenská miestnosť nepatrila práve medzi rozľahlé. Vlastne to bola taká malá hala, do ktorej sa vychádzalo zo všetkých izieb na poschodí. Jurulík prišiel ako posledný, hore schodmi cupkal ako srnka. Zapískal. A na manažovanie odchodu sa v tom okamihu zabudlo. Za jeho chrbtom sa totiž objavila štvorica chalanov oblečená v krojoch, vyzbrojená husľami a basou. Keď spustili, atmosféra v miestnosti sa premenila na elektrizujúcu. So zatajeným dychom sme počúvali tóny tých piesní. Hľadáčik kamery sa mi v tých chvíľach trošku zarosil. Slzičky. Keď som videla Vladuška, Vierku, Gabiku, Kaťulku. Vlastne všetkých. Akí sú v tých chvíľach šťastní. A spokojní. Určite spomínali. Ten večer bol výnimočný. Aj vďaka tanečným číslam, ktoré sa rozpútali. Všakovaké kreácie musel zniesť improvizovaný tanečný parket. Z minimálneho priestoru vyťažila Evička&spol. maximum. Odzemky, karičky, jednokročky, to všetko a ešte oveľa viac v strhujúcom tempe v sprievode Terchovskej muziky. A ako sme vyspevovali! Napriek tomu, že udržanie správneho tónu nepatrí medzi silné stránky Hujerovskej famílie. Tento rok sme mali repete. Opäť v Terchovej. A opäť dostali kĺby, svaly i hlasivky poriadne zabrať. Miruš, Babul, ktorý to bol najkrajší?