Pod Kráľovou hoľou

Milí príbuzní. Poprosím zobrať do rúk perá, kalendáre a hlavne dovolenkové lístky. A krvavo zeleným si poznačiť termín 5. a 6. august. V Liptovskej Tepličke je naplánovaný 11.ročník folklórneho festivalu Pod Kráľovou hoľou. A Hujerovci majú povinnú účasť. Komu by sa z akéhosi nepochopiteľného dôvodu nechcelo, tu je maličké lákadlo: vystúpenia ľudových súborov a sólistov, alegorický sprievod, ukážka ľudových remesiel, ochutnávka jedál. A to je iba oficiálna časť programu. Pevne verím, že voľné chvíle nám spríjemnia drobné kúzla a čary, mazurka, či kreslo pre hosťa. Spať sa bude rôzne, v ponuke zrejme budú klasické postele, karimatky, tiež o čosi exotickejšie seno (pre mladšiu generáciu) a unimobunka (pre chrápajúcu odnož rodiny). Tým sa dostávame k obchodnému aspektu tohto víkendu. Kaťulka dostáva za úlohu presliediť unhošťskú chalúpku a pozbierať všetky elektrospotrebiče, ktoré nemajú reálne využitie. Napríklad preto, že ich počet prevyšuje dva (fény, mixéry, chladničky a podobne). Kamilko nech si vezme potrebné náradie, Babul zabezpečí paragony. Rozbehneme rýchloopravovňu elektrospotrebičov. Priestor vidím aj v rámci festivalovej ochutnávky jedál. Keď si to tak premietam v hlave, v Nemecku išli babičkine palacinky na dračku, a keďže jablko ďaleko od stromu nepadlo, úspech bude zaručený. Ostáva nám iba vhodne zostaviť sortiment. No a pre športovcov (ako som napríklad ja) sú k dispozícii Tatry Vysoké a nejaká tá túrička. Možno tentokrát úplne na Rysy. Predpokladám, že do reálneho odchodu na túto folklórnu výpravu ešte niekoľko krát zasadne krízový štáb s presnými pokynmi na čo všetko nesmieme zabudnúť. Prvé miesto v zozname však už teraz zaberajú tričká a šiltovky. Myslím, že medzi stánkami s perníkovými srdcami a cukrovou vatou budeme pôsobiť ako rakúski turisti. A kto zabudne, pripravuje v sobotu pre všetkých raňajky.

Výpoveď

Tak som dnes podala výpoveď. Pomerne dlho som sa na tento krok odhodlávala, ale nakoniec sa mi ho podarilo úspešne zrealizovať. Pán riaditeľ si najprv chytil hlavu do dlaní, odbojne sa opýtal, že prečo dva týždne pred voľbami, nakoniec však pochopil, že som vcelku korektne naladená. S dvojmesačnou výpovednou lehotou a voľbami pred sebou. No a potom sa vydám na právnickú dráhu s mesačným voľnom medzi tým. Veľmi sa mi odísť nechce, ale asi je načase zmeniť lokál. Keď už sa takáto príležitosť naskytla. Navyše, v tejto inštitúcii sa veci nevyvíjajú tak, ako by sa v normálnej firme s civilizovanými ľuďmi mali. Šéfovia, ktorí tu nie sú, keď by mali, obedujú, kávičkujú a donášajú riaditeľovi. O absenciách na poradách, o nízkej pracovnej aktivite a privysokých platoch. Začínajúci kolegovia majú sebavedomia viac ako ja pri odchode. A hlavne sa mi zdá, že ani perspektíva nie je príliš ružová. Lebo títo páni svoje stoličky tak ľahko neopustia. To viete, česká mafia. Hoci, po pravde by som odišla tak či tak. Len možno o niečo neskôr. Takže Vladuško, žiadne násilie:-)

Slovensko - Kanada 1:4

Tak sme dohrali. Kanada nám šupla štyri góly a ideme domov. Z majstrovstiev sveta si opäť neprivezieme medailu. A Palinko môže ďalší rok nechať slovenský dres Petra Šťastného ležať v skrini. Oslavne ho prevetral tuším iba raz. Keď z nás boli pred štyrmi rokmi majstri. Jeho slovenská duša sa nezaprela a s kamarátmi v uliciach Frankfurtu oslavoval víťazstvo. My sme oslavovali v Bratislave a bolo to euforické. Vtedy sme mali doslova plávajúcu podlahu, keď sa po semifinále so Švédskom trošku perlivého vylialo na zem. A vyšli sme aj do ulíc. Akurát Gabika spoza veľkej mláky vtedy sucho poznamenala: ,,Well, it is just a hockey.“ V podstate mala pravdu. Je to iba hra. Ale tá hra nám priniesla veľa radosti a zvláštny pocit dôležitosti. Vychutnávali sme si ho niekoľko dní. Vrátane uštipačných poznámok na adresu Kaťulkiných českých susedov. Aspoň raz sme boli lepší. A potom tuším ešte raz, keď sme ich porazili v boji o bronz. Som tak myslela na babičku, že čo by vtedy povedala. Lebo ona hokej zbožňovala. Boženka vraví, že televízor kupovali najmä preto, aby mohla babička hokej v pokoji sledovať. Lebo inak musela chodiť k Biksadským. Raz vraj dokonca nechala pečenie so slovami: ,,Ty na to kukaj, ja to nemôžem vydržať“ pod dohľadom manžela a utekala k susedom. Pamätám si, že keď sme ešte bojovali v nižších kategóriách, tak sme spoločne v obývačke očami naháňali puk. Ani NHL nebola babičke cudzia. Myslím, že fandila kanadským mužstvám. A najmä plameňom z Calgary. No a Jurulík, keď príde reč na tému babička a hokej nezabudne nikdy na jednu historku. O tom, ako sa hral tuším svetový pohár. V noci, samozrejme. A on spolu s kolegami po nočnej išli k nám tento hokej odpozerať. Vo dverách ich privítala babička a hnala ich do obývačky: ,,Chlapci, ešte to nezačalo, poďte rýchlo, nech nám nič neujde..." Jurulíkovi kolegovia boli jemne povedané v šoku, ale potom si schuti hokejový boj v spoločnosti jeho svokry pozreli. Asi by sa jej dnešný výsledok príliš nepozdával. Ale som si istá, že zápas by si nenechala ujsť. A po ňom by si povedala to, čo ja dnes. Že je to iba hokej. Aj keď ma tá prehra škrie. Každopádne o rok som pred telkou opäť. A fandím o dušu. Inak, práve som si spomenula, že babička hokej aj hrala. S Davidom na dvore tuším...To len, aby sme na nič nezabudli...

Kožky - Perie

Boženka s Jurkom boli na takej okružnej jazde po rodinných príslušníkoch žijúcich v cudzine. Z pochopiteľných dôvodov vynechali Kanadu, ich kroky zamierili do Frakfurtu a Unhošte. Vraj bolo úplne úžasne, v superlatívoch hovorili o Vladuškovej záhrade, veľká pochvala neminula ani zrekonštruované unhošťské podkrovie, no a Kaťulka dokonca pod Boženkiným vedením upiekla griláž (výborný, samozrejme). Vrátili sa v utorok večer moji rodičia. Na Boženkin pokyn som vyšla na balkón pomôcť s taškami. V tom momente ma zachvátila vlna spontánneho smiechu. Pretože z okružnej jazdy sa namiesto mojich rodičov vrátila dvojica tureckých šmelinárov. Aspoň tak vyzeral náš golf. Zadné sedadlá sklopené, kufor na prasknutie plný a v ňom všetko možné aj nemožné. Jurulík nám cez balkón podával igelitky, krabice, kufre a taštičky. Hromadili sa v jedálni nášho príbytku, v hojnom počte zaplavili aj kuchyňu, balkón a pivnicu. Stačilo niekoľko minút a mali sme doma bodrel ako v tanku. A hromadu tašiek so záclonami, plechovými škatuľami (na koláče), sladkosťami, videla som tam aj mixér, maslo, zemiakové cesto, formu na bábovku a starý fotoaparát. Samozrejme, že tieto predmety sa úmerne rozdelia medzi ostatných členov rodiny a podotknúť treba aj to, že časť škatúľ poputuje do Banskej Bystrice Jurkovej sestre Marulke, ktorá vo Frankfurte istý čas bývala. Ale predsa. Opäť raz to boli Kožky - Perie. Boženkine obľúbené označenie. Alebo už spomínaní tureckí šmelinári. Tých používa Palino. Vždy vtedy, keď sa ich štvorčlenná rodinka (ak rátame aj Mišku) vydáva na cestu za rodinou na Slovensko. A tvári sa pritom mimoriadne znechutene. Palinko, samozrejme. Ale čo už môže chudáčik robiť, keď naša rodina miluje tašky a ich presúvanie z domácnosti do domácnosti. Aj babička tým bola povestná. Igelitky a taštičky k nej patrili rovnako ako kocky. A v kufroch rodinných áut sme prevážali aj kusy nábytku, keď si tak spomínam. Ymca veru dostala zabrať. Raz ktosi poznamenal, že keď bude mať naša rodina erb, tašky v ňom nesmú chýbať. Myslím, že je jasné prečo. A ešte záchod. Ale o tom niekedy nabudúce.

P. S. Ešte jedna dôležitá poznámka. Počas víkendového mimoriadne priaznivého postavenia planéty Merkúr došlo vo Frankfurte k drobnej dopravnej nehode. Jedným z účastníkov bol náš Palinko. Ale našťastie sa nikomu nič nestalo. Len auto utrpelo drobné, ale opraviteľné zranenia. Žeby to s tým Merkúrom nebolo až tak mimoriadne priaznivé? Alebo možno práve preto takýto relatívne šťastný koniec. Každopádne sme si vydýchli...

Hnedý poklad

Reč je o malom hnedom zošítku, ktorý babička stále nosila vo svojej kabelke. V tej kabelke bolo ešte veľa iných užitočných vecí (napríklad kocky, cukríky, okuliare, ruženec), tento zošítok však jednoznačne vyhrával na celej čiare. A to aj napriek praktickej funkcii, ktorú plnil. Babička v ňom nosila všetky dôležité adresy, dátumy a telefónne čísla. My vnúčatá sme v ňom s obľubou listovali z celkom iného dôvodu. Tým dôvodom boli nálepky. Áno. Čítate správne. Obyčajné nálepky. Akurát, že tie v babičkinom zošítku obyčajné vôbec neboli. Aspoň pre nás, deti z bývalého Československa nie. Uznajte, že v tých časoch iba málokto chyroval o nálepkách, ktoré šírili vôňu (najradšej som mala taký krčah naplnený ružovou farbou, bol to nejaký džús, ale bolo tam aj akože kuracie stehno s mäsovou arómou). V zošítku boli aj šmolkovia, Disneyho figúrky a myslím, že svoje miesto v ňom si našlo aj zopár nemeckých futbalistov a tiež hráčov NHL. A ešte čosi. Nálepky z ovocia. Ich zbieranie, to bola jednoznačne babičkina najväčšia záľuba, po hraní kociek, samozrejme. To zbieranie vyzeralo asi takto. Babička sa vybrala na trh, v ruke s kabelkou. Nedbanlivo sa prechádzala pomedzi regály s ovocím, najmä exotickým. Tu jej pohľad skĺzol na ovocie, vzápätí zrakom pozorovala terén. Či ju niekto nesleduje, samozrejme. V nestráženej chvíli sa rukou obtrela o chutné pomaranče, banány, melóny, či jablká a korisť bola jej. V podobe novučičkej nálepky. Boženka dodnes tvrdí, že iba málo chýbalo, aby si našu ctihodnú dámu policajti nepomýlili s kleptomankou v rokoch. Nálepku opatrovala babička na predlaktí a po príchode domov ju vlepila do čarovného zošítka. Spravidla postupne zapĺňala stránky, no občas túto symetriu narušila. To keď niektorá z osôb, o ktorých viedla záznamy, opustila tento svet. Alebo, keď niektorá z nich upadla do babičkinej nemilosti (to sa samozrejme nestávalo často). V niektorých rodinách sa dedí z pokolenia na pokolenie napríklad drotárske remeslo, u nás je to zbieranie nálepiek z ovocia. Iba tak sa dá vysvetliť, prečo Vladuško chodí po trhu a obšmieta sa okolo pultov s ovocím. Aj on má svoj zošit. Ale na rozdiel od babičky, tá jeho zbierka má systém. Každé ovocie má svoju stránku. Pomaranče spolu s pomarančmi, banány s banánmi. Lebo ako po rozhovore s babičkou rozhorčený skonštatoval, práve v systéme spočíva princíp tejto hry. Problém nastane vtedy, ak zabudnete, ktorá nálepka ku ktorému ovociu patrí. Ale to sa snáď pod Vierkiným dohľadom nestáva často. Ten babičkin hnedý zošítok stále existuje. Aspoň dúfam, že ho Vladuško opatruje ako oko v hlave. Raz by som si želala mať tie obe vzácne zbierky pri sebe.