Hnedý poklad

Reč je o malom hnedom zošítku, ktorý babička stále nosila vo svojej kabelke. V tej kabelke bolo ešte veľa iných užitočných vecí (napríklad kocky, cukríky, okuliare, ruženec), tento zošítok však jednoznačne vyhrával na celej čiare. A to aj napriek praktickej funkcii, ktorú plnil. Babička v ňom nosila všetky dôležité adresy, dátumy a telefónne čísla. My vnúčatá sme v ňom s obľubou listovali z celkom iného dôvodu. Tým dôvodom boli nálepky. Áno. Čítate správne. Obyčajné nálepky. Akurát, že tie v babičkinom zošítku obyčajné vôbec neboli. Aspoň pre nás, deti z bývalého Československa nie. Uznajte, že v tých časoch iba málokto chyroval o nálepkách, ktoré šírili vôňu (najradšej som mala taký krčah naplnený ružovou farbou, bol to nejaký džús, ale bolo tam aj akože kuracie stehno s mäsovou arómou). V zošítku boli aj šmolkovia, Disneyho figúrky a myslím, že svoje miesto v ňom si našlo aj zopár nemeckých futbalistov a tiež hráčov NHL. A ešte čosi. Nálepky z ovocia. Ich zbieranie, to bola jednoznačne babičkina najväčšia záľuba, po hraní kociek, samozrejme. To zbieranie vyzeralo asi takto. Babička sa vybrala na trh, v ruke s kabelkou. Nedbanlivo sa prechádzala pomedzi regály s ovocím, najmä exotickým. Tu jej pohľad skĺzol na ovocie, vzápätí zrakom pozorovala terén. Či ju niekto nesleduje, samozrejme. V nestráženej chvíli sa rukou obtrela o chutné pomaranče, banány, melóny, či jablká a korisť bola jej. V podobe novučičkej nálepky. Boženka dodnes tvrdí, že iba málo chýbalo, aby si našu ctihodnú dámu policajti nepomýlili s kleptomankou v rokoch. Nálepku opatrovala babička na predlaktí a po príchode domov ju vlepila do čarovného zošítka. Spravidla postupne zapĺňala stránky, no občas túto symetriu narušila. To keď niektorá z osôb, o ktorých viedla záznamy, opustila tento svet. Alebo, keď niektorá z nich upadla do babičkinej nemilosti (to sa samozrejme nestávalo často). V niektorých rodinách sa dedí z pokolenia na pokolenie napríklad drotárske remeslo, u nás je to zbieranie nálepiek z ovocia. Iba tak sa dá vysvetliť, prečo Vladuško chodí po trhu a obšmieta sa okolo pultov s ovocím. Aj on má svoj zošit. Ale na rozdiel od babičky, tá jeho zbierka má systém. Každé ovocie má svoju stránku. Pomaranče spolu s pomarančmi, banány s banánmi. Lebo ako po rozhovore s babičkou rozhorčený skonštatoval, práve v systéme spočíva princíp tejto hry. Problém nastane vtedy, ak zabudnete, ktorá nálepka ku ktorému ovociu patrí. Ale to sa snáď pod Vierkiným dohľadom nestáva často. Ten babičkin hnedý zošítok stále existuje. Aspoň dúfam, že ho Vladuško opatruje ako oko v hlave. Raz by som si želala mať tie obe vzácne zbierky pri sebe.