Bony

Práve čítate prvý zo série Vašich článkov. Odvážlivcom bol Jurulík, ktorý po niekoľkomesačnej tvorbe splodil túto krátku poviedku. S jeho súhlasom je trošku skrátená a upravená. Dúfam, že ju oceníte. A tiež, že bude pre Vás inšpiráciou. Výsledné produkty zasielajte na známu mailovú adresu. Ocitnú sa na titulke, sľubujem:-)

Na úvod malé vysvetlenie pre všetkých skôr narodených. Bony, oficiálne tuzexové poukážky pochádzajú zo systému budovania socializmu. Nedali sa zarobiť, ale takmer všetko sa za ne dalo kúpiť. Predávali sa na čiernom trhu a jeden bon vás vyšiel na 5 až 6 Kčs. Distribuovali ich tí, ktorí mali strýka v Amerike (doláre, čo im poslal museli vymeniť za bony), alebo šťastlivci pracujúci v zahraničí (zarábali valuty, ktoré im vlasť naša zamieňala za bony). Viažu sa k nim pomerne vtipné historky. Napríklad, keď istý Detvančan neznalý pomerov chystal svadbu a rozhodol sa pre veľký nákup v TUZEXE v Banskej Bystrici. Pred sebou mal z každého druhu alkoholu tak po desať fliaš, v ráži priobjednal hi-fi pre nevestu a desatoro texasiek neteriam a synovcom. Výsledná suma? 6785 Kčs. Detvanec v dobrej nálade zaokrúhlil na 7 tisíc. Keď tu zrazu, sa dozvedel, že v tomto obchode sa platí tuzexovými poukážkami alebo dolármi. Rozhorčený, v pravej detvianskej náture bez príčetne reve na manželku: ,,Stará, tomuto nerozumiem, republika plná Rusov a pre Amerikáncov staviame obchody. Ale poďme k veci. Samozrejme, aj naša mladá rodinka sem tam nejaké tie bony potrebovala. Razil som teóriu, že keď kupovať, tak vo veľkom a jedine na vidieku. Tam bol totiž prísun bonov najväčší. Ktorýsi letný mesiac roku 1979 som dostal echo o prítomnosti dobrodinca z Ameriky, ktorý má byť účastníkom záhoráckej svadby. Túto zaručenú informáciu mi posunul priateľ Kuťo, rodený Skaličan. To slnečné ráno ma presviedčalo o úspešnosti mojich veľkoobchodných plánov. Vladuško, dobrá to duša, ma vyzdvihol aj s rodinnými úsporami na svojej FIATKE-850. Vyleštená, s pravidelne znejúcim motorom, akoby šepkala vyjde to, vyjde to. Smerovala s nami do Skalice, kde nás už čakal miestny Intelektuál (protestant a homosexuál, ale to som sa dozvedel až neskôr). Bol veľmi ústretový hlavne ku mne, hneď pripravil krátky rešerš usadlostí a kopaníc, kde by bony zaručene mali byť. Pridal k tomu desiatu a niekoľko pravých skalických štamperlíkov, posilnení ktorými sme konečne vyrazili. Priznám sa, bol som dosť nervózny. Sprvu sa nám nedarilo. Prešli sme niekoľko kopaníc, stretli umelcov, aj samostatne hospodáriacich roľníkov, ale žiaden z nich bony ani toliare nepredával. Ale potom to prišlo. Na jednej nie veľmi vzdialenej kopanici vraj chystajú svadbu a veseliť sa prišli aj príbuzní z Ameriky. Hneď mi bolo veselšie. Rôznymi kurzami som opäť násobil a delil sumu, ktorú som mal vo vrecku saka so sebou. Bonov bolo stále viac a viac, aj preto, že vďaka pohostinnosti domácich sa mi do krvi dostával stále výhodnejší a výhodnejší kurz. Počas cesty na onú kopanicu ma rozpaľovala vidina bonov a môjho suseda Intelektuála som zjavne rozpaľoval ja. Prasklo to. Pod vplyvom alkoholu som sa dozvedel, akú chybu som spravil vstupom do stavu manželského. Na určenej kopanici bolo veselo. S domácimi sme sa zvítali ako starí známi, moje heslo ,,Kto pozná bony, pozná aj mňa,“ mi prerazilo cestu rovno do obývačky. Pohodlne som sa usadil, aby som mal situáciu pod kontrolou. Po niekoľkých neformálnych zoznamovacích vetách a pripíjaní svadobčanom som horel nedočkavosťou, sako som teda vyzliekol a nonšalantne zavesil na veraj dverí.. Prievan a okolo chodiaci si sním pohrávali. Vo vrecku (vnútornom) niekoľko desaťtisíc udržiavalo jeho stabilitu. Moja pozornosť patrila len a len obchodu s bonmi. Diskusia na túto tému však zostala na bode mrazu. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že kurz domácich sa nezhodoval s mojim. Ešte raz som ho prerátal a dospel som k záveru, že na „DIGI-street“ sú bony aj v malom množstve vo výhodnejšom kurze. Úplne som stratil náladu. Nasledujúce chvíle boli vyplnené len prázdnymi rečami. Priateľskú vravu občas prerušilo „ŽIVIO“, alebo Na zdravie. Pripíjal som si aj ja, taký zdravý som už potom veru dlho nebol. Myslím si, že Vladka prestalo baviť sušiť hubu, a tak zavelil k odchodu. Rozhodne si nemyslím, že za týmto ústupom bol fakt, že celý večer jeho pohľad kopíroval pohyb môjho saka. Aj keď s otcovskou zodpovednosťou vzal pod pazuchu nielen mňa (ešte stále som vnímal), ale aj sako. A spolu so mnou aj Intelektuála. To, čo sa dialo v malej bledozelenej Fiatke počas cesty z kopaníc možno iba ťažko opísať. Vlado tvrdí, že sa chvíľami červenala. Asi to bolo božie zmilovanie, ale Intelektuál sa musel prevetrať. Vlado využil tento okamih a s temperamentom jazdca formuly1 odpichol fiatku a my sme nabrali smer Bratislava. Potom, to len predpokladám, bola cesta nudná. Doma nás privítala Boženka. Presné detaily jej komunikácie s Vladom si s odstupom času nepamätám, ale spomienka na gestikuláciu a intenzitu hlasu mi našepkáva, že nebola spokojná ani nadšená našim a hlavne mojím príchodom. Vraj vynadala Vladovi ako svini do starého hranta. Neviem, či sa mu dokonca aj nejaká tá drobná inzultácia neušla, keď ma tam pred dvere vyniesol. Tak mi napadá, že som sa s Vladom zabudol vyrovnať za benzín. Myslím, že v bonoch – tuzexových poukážkach mu to nezaplatím.