Výlet pána Vladimíra a slečny Vierky do Benátok

Slečna Vierka napísala:
Zasedli jsme do 15 metrového dlouhého autobusu, paralelně se záchodem. Já jsem seděla u okna, pan Vladimír pozoroval návštěvnost malé komůrky 69 cestujících. Po delší době cesty na něho přišla únava a začal posouvat svoje sedadlo do polohy na spaní. Ale za nim seděla asi 30-ti letá a 2metry veliká žena (s velmi nabrouseným jazykem).To bylo něco na unaveného pana vedle mne. Náš průvodce došel až na naši úroveň (myslím sedadel) a nevyšla jsem z údivu jak se můj cestovní společník domáhal svého úložního prostoru. Přejeli jsme krásny Innsbruck a ještě stále mu nešlo do hlavy, že tolik cestujících je v buse a on musí mít za sebou nejdelší žirafu. Samozřejmne ji tituloval po svém. Ještě že je Slováků jen 5mil. a zrovnas námi v buse žádny nebyl. Průvodce byl velmi dobře připravený a hodně zajímavých historek a událostí jsme se dozvěděli. Měli jsme překrásné počasí, pěkný čistý hotel, dobré jídlo a moc, moc jsme viděli. Jeli jsme gondolou a také nám zpíval. Jeli jsme na ostrov BURANO, jeznámy, že tam vyšívají překrásné věci. Na dalším ostrově MURANO jsme navštívili továrnu na výrobu Benátského skla, to se musí vidět (KRÁSA, KRÁSA). Mně se zdálo, že se v Benátkách sešli lidi z celého světa, hlava na hlavě. Organizace perfektní, masky velmi krásné a každý to velmi hrdě předváděl a nesl se vznešeně. Oni tam za to vydají hodně peněz.Pan Vladimír byl tak vším unesen, že na strasti z cesty zapomněl. Na zpátečný cestě si hned dal sedadlo dolu a dorazili jsme šťastně a plní nových a pěkných zážitků domu. Tam nás už čekal náš syn s uvařeným jídlem .A náš pes se skoro zbláznil radostí, že nás vidí. Zatím to stačí, nebo s Mischkou na klíne je to SCHWERARBEIT.

Pán Vladimír napísal:
Vidieť Benátky a zomrieť. Túto vetu som počul možno tisíc krát. Ale nikto nehovoril o tom, že sa začína umierať už na ceste do Benátok. Ale pekne po poriadku. Bol to autobusový zájazd. Ešte pred odchodom sme dostali inštrukcie od cestovky, kde okrem iného stálo, že si máme zobrať na cestu spacáky. Vraj sa dá v autobuse pohodlne spať. Keď som uvidel autobus, tiež som si to myslel. Čakal na nás na letisku a bol o dosť dlhší ako ostatné autobusy. To je dobre, hovorím si. Moje rozčarovanie nastalo po nástupe. Bol síce o dobrých päť metrov dlhší, ale o to viac pasažierov sa doň zmestilo. Neklamem, rovných sedemdesiat. A ja jediný som mal to šťastie, že za mnou sa uvelebila žirafa. Dvojmetrová ženská s nohami, čo jej vyrastali tuším priamo z hlavy. Keď sa začala súkať do sedadla, ešte som nič zlé netušil. Ale keď som pocítil kostnaté kolená napriek operadlu na mojom chrbte, bolo jasné, že cesta bude veselá. Operadlo som mal vo zvislej polohe. Niekde pri Mníchove som sa rozhodol, že si spravím sedenie troska pohodlnejšie. Nič moc, len operadlo troška sklopiť, aby sa chrbtica uvoľnila. Je to celkom jednoduchá procedúra. Stačí potiahnuť páčku, zvoľna sa oprieť a operadlo sa poddá. Až na to moje. Pri ďalšom pokuse som tlak na operadlo zvýšil, načo ma dáma s pavúčimi nohami upozornila, že to asi nepôjde. Tvrdila, že každým tlakom na operadlo jej tlačím aj kolená do huby. No a mal som po nálade. ,,To mám sedieť až do Benátok ako svieca?“ spýtal som sa jej. ,,Budeme musieť nájsť kompromis,“ ohlásila s úsmevom. Aký kompromis, keď si odmietla vyložiť nohy do uličky. Vraj by sedela nakrivo a rovné sedenie je lepšie aj pre mňa. Dorazil ma jej priateľ, keď mi povedal, že v lietadle by som mal viac miesta. ,,Samozrejme, ale to by nesmela tvoja priateľka sedieť za mnou,“ odpovedal som mu. Na viac som sa nezmohol. Umieranie bolo dlhé, Benátky nie sú za rohom. Bolelo ma všetko. Ešte aj Vierkine ramena som cítil. Konečne prišlo ráno, 10 hodín, krásne počasie a dorazili sme do cieľa. Umrieť som sa nechystal. Čakalo ma mesto, no a na spiatočnej ceste ,,ať se deje vůle boží." Poviem vám, bolo čo pozerať. Plavba gondolou mala nádych dobrodružstva. Šikovní chlapci. Vždy sa im podarilo vymanévrovať. Z vody, lepšie povedané z kanálov nie sú Benátky očarujúce. Ale keď sa ide po vlastných, je to niečo iné. Prejdeš 50 metrov a vždy dojdeš k mostu. Mali sme šťastie, práve bol karneval. Masky prekrásne a úplne iné, než na aké sme zvyknutí. Ľudia sú fantastickí. Myslím tým domorodcov. Pokojne postoja, aby si si ich nafotil. Mne "podržala" jedna dva krát, lebo prvá fotka sa nepodarila. Dopriali sme si okrem iného aj prehliadku dvoch ostrovov - Murano aBurano. Na Murane skapal pes a na Burane druhý. Na jednom vyrábajú sklo a na druhom čipky. Jeden je samý maľovaný dom a druhý samá sklárska pec. Ešte aj cintorín je na ostrove. Keď umrieš, z cintorína sa nedostaneš. Jednoducho sa utopíš. Aj sanitky sú vlastne motorové člny. Rád by som vedel, ako človeka prevezú, keď má motolicu a grcká. Veď to ho cestou do nemocnice zabijú. Hotel bol údajne čistý . Neviem. Zaspal som už vo výťahu. Zato som bol ráno fit a odpočinutý na nočnú cestu domov. Podarilo sa nám nastúpiť do autobusu pred stonohou. Prvé, čo som spravil, sklopil som si operadlo. Ustrážil som to až do Frankfurtu. Ako jej dobre padlo, že si mohla vyložiť nohy do uličky. Tentoraz som neumieral a "vidieť Benátky a umrieť" je blbosť.

Po lyžovačke

Ako moja vlastná sestra správne poznamenala, drobná blogová odmlka spočívala v návšteve zdravého vysokohorského prostredia. No, zdravého ako zdravého. Kosti síce ostali celé, ale nádcha ma neobišla a môj noštek dosiahol krásnu červenú farbu zrelého alkoholika. Ale aj tak vám musím povedať, že to stálo za to. S výdatnou inštruktorkou pomocou Lucynky som totiž prenikla do tajov carvingového lyžovania. Aj keď zatiaľ iba veľmi okrajovo. Ale snažila som sa. Ako celé naše družstvo Cé, teda Cecil (čítaj Sesil, s jemným francúzskym prízvukom). Akurát zopár výrazov nesúcich sa dolu svahom nemožno publikovať. Pri skrížených lyžiach, narušenej rovnováhe a nekontrolovateľne tečúcom soplíku sa inak nedalo. Tak dúfam, že o rok ma podobné malicherné problémy obídu a olympijskú zjazdovku zdolám v sprievode najlepšej lyžiarskej inštruktorky na svete a ďalších členiek a člena najkrajšieho, najkolektívnejšieho a v neposlednom rade aj najšikovnejšieho družstva v rekordne rýchlom čase...

Z dovolenky sa už vrátil aj Palinko, čo ste už určite stihli zaznamenať. Vraj schudol, pretože jedol iba ryžu a tiež nejakého psa. A rodičia ho privítali s bryndzovými haluškami ako správneho Slováka. Ale veď viac isto prezradí on sám v sľúbenom príspevku mladého a odvážneho cestovateľa.

Mimochodom, u Břenkovcov sa maľuje. Áno, tušíte správne, v hre je aj niekoľko klasických rozvodov, tento krát dokonca na diaľku, nakoľko Kaťulka riadi domáce práce z liečebného pobytu z hotela Kamil (to je osud, čo poviete). Na upokojenie žabičky nech slúži Jurulíkovo tvrdenie, že maľovka je tento krát skutočne kvalitná. A ani neporiadok v kuchyni nebol až taký tragický. Akurát sme mali problém zahodiť aj príbalový leták k liekom, lebo aj ten sa raz možno zíde. V každom prípade som veľmi zvedavá, čo nás bude čakať v máji na našej Hujer brigáde...

O víne, svietniku a ohrievači

Som najprv chcela začať tým, ako sme oslávili dvoje meniny a troje narodeniny a ako sme sa opäť raz dobre napapkali, ale keďže táto pamätná udalosť sa odohrala takmer pred mesiacom, už si ani nespomínam, ako to mäsko chutilo. Iba viem, že Pištík naraz šupol tri šišky (hoci Boženka ich urobila mega veľké). V každom prípade nám Kamil farbisto porozprával príbeh o tom, ako počas jednej jedinej návštevy z Vladuškovho a Vierkinho bytíka takmer kôlničku na drevo urobil. Vraj sa to začalo tým, že chcel svoju telesnú schránku od prachu všedných dní zbaviť. Pustil si však príliš slabý prúd vody, čo viedlo k tomu, že sa špirála poriadne nerozohriala, následne sa prehriala, z ohrievača sa začalo dymiť ako z komína a Kamilko sa zahral na požiarnika. Náš veľký odborník na fyziku stojac vo vani nasmeroval prúd vody na to dymiace sa zariadenie. Ešteže Vladuško zachoval duchaprítomnosť a vypol poistky. A Vierka do toho kričala: ,,Vodu nie!“ Lebo z Kaťulky už niekoľko rokov naozaj mohla byť vdova. Nie je. Preto Kamilko mohol na onej inkriminovanej návšteve dať o sebe vedieť ešte viac. Pri príchode do obývačky totiž stratil rovnováhu, zaprel sa do veľkých izbových hodín a na svoje konto si pripísal ďalšie nešťastie. Nie, nebojte sa, hodiny sa iba zakymácali. Stabilitu však stratil 7 ramenný svietnik. Vierka tvrdí, že aj ako 5 ramenný je celkom pekný. Mimochodom, na tých hodinách bol preto, aby ho Kamil nerozbil. A Kamilko sa dodnes pýta, či je normálne vykladať svietnik na hodiny. Poznajúc svojho uja predpokladám, že ho premohol pocit viny. A ten musel niečím zapiť. Pivo sa nepáčilo Kaťulke. Takže manžel v snahe viac ju nedráždiť prešiel na víno. Červené. Skončilo na koberci. Podobný osud postihol pohár vína aj u Vierkinej sestry Ruth. Akurát okrem koberca sfarbilo aj sedačku, obrus a Kamilkov odev...Vierka síce tvrdí, že všetky tieto prehrešky už sú dávno premlčané, ale pri poslednej návšteve bolo na pitie iba pivo. Kamilko ho dostal do oboch rúk, aby boli dostatočne zamestnané. A navyše sa nezdržal tak dlho, aby stihol čokoľvek pokaziť. Aj keď, jeden nikdy nevie, čoho je náš kamilko schopný...

P.S. Palinko je živý a zdravý a jeho cesta po Thajsku úspešne pokračuje. Vladuško s Vierkou majú správy každý deň a najčastejšie sa týkajú toho, čo dobré náš cestovateľ jedol a pil. A je krásne opálený, pochopiteľne...