O tom, ako sme si v Tepličke užívali

Asi ste si v duchu povedali, že ,,No konečne!“ Máte svätú pravdu, takže s veľkým ospravedlnením pár riadkov o tom, ako sme sa mali na Hujer feste, tentokrát s koncovkou 2007. Jedným slovom možno skonštatovať, že výborne. Aj keď minimálne posádke so šoférom Jurulíkom spočiatku do smiechu veľmi nebolo. Pre tých, ktorí ešte neviete (aj keď viete asi všetci), na 57 kilometri, kúsok pred Žarnovicou sa s nami stretlo Porsche Cayenne. Ujo s prehadzovačkou a s piatimi nulami na ŠPZ-ke síce tvrdil, že nič necítil a že síce videl dym, ale ani nevie, z čoho si myslel, že bol, každopádne naše auto bolo nepojazdné, a tak nás do Tepličky musel dopraviť Maťko na svojom krásnom novom starom Mercedese. Boženka bola počas cesty zjavne stále v šoku. Jedine tak sa dá vysvetliť jej iniciatíva na pumpe v Hybe, kde nám (teda sebe, Mirke a mne) kúpila frťana.
Do Tepličky sme nakoniec dorazili všetci, živí a zdraví. Privítalo nás torzo rodiny (Katka, Babulka a Barborka, ktorú sme si adoptovali a psie duo Roxy a Lejdy), keďže zvyšok odvážlivcov sa vybral na Kráľovu hoľu. Boženka nás všetkých šokovala po druhý krát, keď bez prípitku šupla do seba ďalšieho frťana a štrngala si prázdnym pohárikom. Šokoval nás aj Kamilko, ktorý vo svojom dôchodcovskom veku dosiahol vrchol. Evička s Riškom ho nedosiahli, ostali tesne pod ním. Pod vrcholom. Kráľovej hole, samozrejme. Kamilko potom plný energie o pol ôsmej večer dostal skvelý nápad a rozhodol sa, že sa pôjde osprchovať k Alojzovi. Našťastie Alojz už spal, a tak sa neopakoval scenár z nedávnej minulosti, keď sa Kamilkova sprcha skončila o druhej v noci s pomerne značným množstvom spotrebovaného alkoholu.
Sobota sa niesla v znamení návštevy jaskyne, tentokrát výlučne Hujerovcov do 30 rokov. Bolo nás presne osem, aj keď Evička s Boženkou sa všemožne snažili zamaskovať svoj skutočný vek a vtesnať sa do auta. Nakoniec si museli vystačiť s nakupovaním v Liptovskej Tepličke, čo samozrejme v ich prípade nemožno chápať ako trest, že áno...
Belianska jaskyňa bola úžasná. Predchádzal jej mierny šprintík do kopca, aby sme stihli prehliadku. A to sme ešte netušili, že nás čaká ďalších 860 schodov a výškový rozdiel 125 metrov. Ale stálo to za to. Myslím, že o zábavu mali postarané aj ďalší návštevníci pri pohľade na 8 rovnakých šiltoviek a občasné pokriky ,,Hujerovci, kde ste?“. Bavili by sa zrejme ešte viac, ak by sme v hudobnej sieni za dokonalej akustiky spustili rodinnú hymnu, ale nebojte sa, nespievali sme.
Domov sme sa vrátili hladní ako psi. Nič nám to nebolo platné, Pištík zavelil, že čakáme na návštevu. A nebola to veru obyčajná návšteva. Dúfam, že sa Babulka nenahnevá, ale poctili nás svojou prítomnosťou jej potenciálni svokrovci. Ich príchodu predchádzal jemný šok, keďže Babul, veselo šoférujúca, sa až od svojho drahého dozvedela, že jeho rodičia sú už na ceste. Keď dorazili, Kamil ich hneď otestoval otázkou, či vedia, odkiaľ je on Slovák. Nevedeli, samozrejme, Ostravu by asi nikto neuhádol. No a potom, za sprievodu Babulkiných vydesených očí, sme si zaspievali rodinnú hymnu. Kamil najprv vysvetlil pôvod piesne, následne udal tón a Marekov otec spieval s nami. Tak sa mi zdá, že sa mu ani odísť nechcelo. Každopádne dúfam, že Marekových rodičov ešte niekedy uvidíme, minimálne na repete fantastického guláša by mohli prísť.
Večer nás čakal kultúrny program na amfiteátri. Áno, chystali sme sa dve hodiny, asi sto krát sa niekto vrátil a Kamilko nakoniec aj tak nenašiel Hujer čapicu. A časť kolektívu sa nakoniec musela vrátiť zaplatiť čučoriedky. Aby sme mali na choré brušká. Do tomboly sme mali iba zopár lístkov a asi máme kompletne všetci neskutočné šťastie v lásky, lebo ani len tie otruby sme nevyhrali. Ale aspoň sme si zatancovali so Zlatými husľami. Kamilko bol úplne dokonalý folklorista a so Štefanovou Katkou vytvorili harmonický a zohratý pár.
No a potom sme do pol štvrtej do rána hrali Activity. Úplne sme tejto hre prepadli. Teda Evička, Mirka, Babul, Romanko, Marek, Tomáško a ja. Kreslili sme, vysvetľovali a ukazovali o sto šesť. A hlavne sme sa rehotali ako blázniví. Keď Marek ukazoval čmeliaka alebo keď Mirka hádala jablko. Osobne si myslím, že veľký potenciál v sebe skrýva Kaťulka (Evička s Boženkou už ten svoj objavili), tak dúfam, že pri najbližšej príležitosti nás nesklame.
No a nikto nevie kedy, ale švagrovia a švagriné si vytvorili svoju frakciu, takzvané Radikálne krídlo. Zatiaľ nám nie je jasné, čo to znamená, ale jasné je to, že existujú. Iba Riško sa snaží vytvoriť dojem, že je sám za seba, ale nič mu to nie je platné. Stal sa pevnou súčasťou tohto zoskupenia. Tak som zvedavá, čoho sa od nich dočkáme. Lebo Kamilko ho už teraz záškodnícky narúša...
Teraz by mal nasledovať príbeh o tom, ako sme cestovali domov, ale ten si zaslúži vlastný post (nie, nebojte sa, nehavarovali sme). V každom prípade sa už teraz teším na Hujer fest s koncovkou 2008. Akurát dúfam, že bude o niečo teplejšie. Potom Kamilko možno konečne názorne ukáže vykonávanie potreby v lese. Zatiaľ sme mali iba teoretickú prípravu. Áno, ani tento rok nechýbala táto populárna historka...

Vodičské oprávnenie

Tak som sa ako posledná z plnoletých členov našej rodiny dopracovala k vodičskému oprávneniu. Nemám ho síce ešte fyzicky v rukách, ale pán príslušník ma vraj ešte dnes nahodil do počítača, takže v piatok si môžem ísť zažiadať. Čo vám budem hovoriť, šťastná som ako blcha. Že už to mám za sebou. Lebo robiť si autoškolu od marca, to je trošku o nervy. Nie, nie som úplne neschopná, len nadomnou stáli zlé hviezdy. Ani neviem prečo, ale k jazdám sme sa dostali až v júni, tuším nemali dosť inštruktorov (jedného dokonca museli vyhodiť kvôli alkoholu), a potom voľné termíny. Každopádne na nudu na sedadle spolujazdca si sťažovať nemôžem, zajazdila som si s piatimi inštruktormi a jednou inštruktorkou, čo je na 17 jázd celkom slušný výkon. Pri jednom mi to sedem krát skapalo a keď som štartovala už naštartovaný motor, buchol ma po ruke. Ďalšia inštruktorka pravidelne používala najrôznejšie vulgarizmy, z času na čas trúbila na okolitých šoférov a pri poslednej jazde dokonca na križovatke na jednu vodičku s krikom ,,kráva nebeská, kde ste si robili vodičák,“ vybehla. Dostala ma vetou, že všetci chlapi majú pocit, že mamičke zo šušky s volantom v ruke vyliezli. A tiež, že ľudia chodia s tými deťmi cez cestu, ako keby ich v Tescu kupovali. Od ďalšieho chlapíka som sa dozvedela, že rozbieha podnikanie a študuje detoxikačnú medicínu podľa Jonáša a že keď ma bolí koleno, tak v skutočnosti to môžu byť obličky. Pridal k tomu aj smutný príbeh o tom, ako ho žena vysťahovala z bytu, aj keď iba prednedávnom si ho chcela vziať v kostole. Tí zvyšní traja boli vcelku obyčajní, akurát ten jeden vlastne takmer nerozprával a ďalší občas na jazdu brával svojho psa (aj keď ja som to šťastie nemala). Na konci kurzu sme síce všetci dostali poukážku na 500 korunovú zľavu pre inú osobu, ale myslím si, že skončí v koši. Ako povedal spoluabsolvent, veď by mi ten dotyčný hlavu rozbil. Aj keď, záverečné skúšky, najmä slalom medzi kužele a parkovanie by asi bez inštruktorovej pomoci tragicky skončili...Takže, hurá na cesty.

P. S. sľubujem, že bude aj o Hujer feste. Pre tých, ktorí chýbali však už teraz vravím, že majú čo ľutovať:-)