Kto hľadá, nájde

V posledných pár týždňoch je môj život pomerne monotematický. Vstávam okolo deviatej, pozriem si seriál V siedmom nebi, a potom sa až do večera učím. Takže keď ma v blízkej budúcnosti uvidíte, pravdepodobne budem pripomínať paragraf. Akurát včera som sa dočkala malého oživenia. Hľadala som totiž fotky na potenciálny preukaz. Deň predtým mi ich doručila Boži z fotolabu. No a ja som ich zrazu nevedela nájsť. Hľadala som najprv s nadhľadom (veď som ich tu niekde videla), potom s menšou nervozitou (veď tu predsa musia byť) a nakoniec s úplným zúfalstvom a šťavnatými komentármi na vlastnú bordelársku adresu. Prehľadala som všetky možné aj nemožné miesta, prelistovala knihy, prehádzala noviny, pridali sa aj Boži a Jurulík. Nič. Tak mi napadlo, že som tie fotky určite vyhodila. Rovno do kontajnera. A s Boži nám prišlo ako výborný nápad ísť tie fotky do toho kontajnera hľadať. Nie, nebolo jednoduchšie dať si spraviť fotky nové, lebo na nose mám herpes (dosť viditeľný) a navyše ani vlasy nemám nafarbené. Takže sme išli. Ja vyzbrojená baterkou a Boži stareckou palicou, obe v teplákoch. Jurulík nám ešte telefonicky podal informáciu, v ktorom kontajneri sa inkriminovaný metrosáčik nachádza. Čo vám poviem, vyzerali sme ako dve bezdomovkyne na love. Boži palicou (inak vcelku skúsene) poprehadzovala obsah kontajnera, ja som jej prisvecovala, ale žiaľ, metrosáčik sme nenašli (niekto nás musel predbehnúť). A keď sme už pomaličky zronené opúšťali kontajnerový priestor, ozvalo sa: ,,Dobrý večer susedy, nepotrebujete pomôcť?" Áno, náš sympatický sused sa práve v tej chvíli rozhodol, že je správny čas na vysypanie smetí. Neviem, ale snáď sa nám ho podarilo presvedčiť, že sme naozaj nehľadali niečo chutné na večeru...

Mimochodom, fotky boli celý čas na almare, schované za svietnikom slona. Akurát nekričali.