Na výlete

Piatkové veľmi skoré ráno (mohla byť tak jedna hodina) sme na tohtoročnom Hujerfeste zasvätili hazardu. Uzatvárali sme stávky, kedy dorazia Kráľovičovci. Tipy boli rôzne. Od prehaných optimistov (6.00 hod ráno) po ničím nepodložené pesimistické úvahy (14.00 poobede). Najpresnejší odhad mal nakoniec Pištík, ktorý tvrdil, že opel zatrúbi pred bránou o 7.45 hod. V skutočnosti nás Kráľovičovci nechali spať o kúsok dlhšie. Prišli presne o 7.52 hod. No a potom, o niečo neskôr sme sa vybrali na výlet.

Važecká jaskyňa bola krátka, ale krásna. Už pred vstupom sme pútali pozornosť ostatných návštevníkov rovnakými šiltovkami a vtipnými rozhovormi.

Prišlo aj na hromadné fotenie (pričom Vladuškova požiadavka znela jednoznačne, odfoťte mi aj tenisky, sú nové). Priamo v jaskyni pri pozostatkoch medveďa Kaťulka hovorí Evičke: ,,Eva, už si pozbierala kosti na polievku?“ Sprievodkyne nás nemohli prehliadnuť a tak, keď sme sa mali naskladať na menšiu plošinku jedna z nich vraví: ,,Všetci sa pekne posunieme tak, aby sa aj rodina Hujerova zmestila.“ Potom nás čakala neľahká úloha, mali sme ostať také dve minútky úplne ticho. Verte či nie, ale našej rodine sa s výnimkou spánku (aj to je otázne, vďaka chrápajúcemu komandu) podaril tento husársky kúsok po prvýkrát. Sprievodkyne si za to vyslúžili osobitné poďakovanie. No a od chlapcov sa dočkali sympatií, dievčence sa im zjavne páčili. Keď sa pri jazierkach Hujerovci začali pýtať na hádzanie mincí, jedna z nich, upozorňujúc na nízky zárobok vraví: ,,Keď tam hodíte 5000 korún, uvidíte aj sprievodkyňu v jazierku.“ Chlapci jednohlasne zvolali, že môže skákať, že sa vyzbierame. Ich nádeje schladila Kaťulka, keď skríkla: ,,Ja sa vám tam hodím aj zadarmo a aj sa vyzlečiem.“ ,,Kata, nestraš turistov, veď si za exkurziu zaplatili,“ zakročil Pištík. A bolo po srande...

Po Važeckej jaskyni sme si program mohli vybrať. Buď Slovenský raj (a silný lejak) alebo Bešeňová (a slniečko). Väčšina si zvolila druhú možnosť.

V jednom z bazénov naplnených termálnou vodou sa odohral aj tento dialóg:

Kaťulka sa sťažuje: ,,Akosi ma bolí rameno.“
Maťko: ,,To si si vymyslela novú disciplínu? Už ťa nebolí koleno, ale rameno?“
Martinko pre svoje nehorázne slová takmer prišiel o Študentskú pečať a Malcao, ktorému Kaťulka až z Unhošťa doviezla.

A aby sme nezabudli. Pištíkovi za jeho odhad stále dlžíme jedno veľké pivo.