Náš zverinec

Naša zvieracia rodinka sa rozrástla. Kaťulka si za pár českých korún zakúpila šiperku. Malú a čiernu. Vďaka modernej technike sme ju čerstvo prinesenú videli. Kaťulka nám na pevnú linku volala, že musíme ísť okamžite na skype, že nám niečo dôležité potrebuje zvestovať. To dôležité bolo čierne s ružovým jazýčkom. A hýbalo sa to. A tak sme sa zoznámili s Elinkou. Okrem toho sme sa dozvedeli, že Kaťulka si zakladá chov šiperiek. Zatiaľ ich má dve. Elinku a Akyho. Aky je starší, tiež je čierny a tiež má ružový jazýček. A golier zo srsti okolo krku. A krochká ako prasiatko. 15. júla ho čaká prvá ukážka, po ktorej sa rozhodne, či je alebo nie je chovný. Kaťulka je presvedčená, že to zvládne, v porovnaní s inými psami z jeho rodu je vraj suverénne najkrajší (samozrejme, nehovorí to preto, že je jej). Najväčším problémom sa tak zdá byť názov Kaťulkinej chovnej stanice. Vraj v Tepličke zbiera tipy, takže dovtedy máte čas premýšľať. Predpokladám, že minimálne najlepšiu trojicu nápadov hrdá chovateľka odmení. Osobne som zvedavá, ako sa najmladšia členka psej rodinky bude znášať s ostatným zverstvom. Teda vlastne konkrétne s Miškou a Roxym. Miška je ratlík. Vladko s Vierkou sa jej ujali, keď ju istí ľudia držali zatvorenú v kúpeľni. Občas trošku vrčí (vtedy máte pocit, že to nie je ratlík, ale divoká šelma), ale inak je prítulná najviac na svete. Rada sa vyhrieva na slniečku (to asi zdedila po paničke). A ešte čosi. Miška je veľmi, ale naozaj veľmi zvedavá. Keď sa balia, tak nie je taška, ktorú by ňufáčikom neprekontrolovala. Táto jej vlastnosť sa jej nedávno stala osudnou. Vladko s Vierkou boli s Miškou na záhrade a keď už chceli ísť domov, zistili, že Miška zmizla. Hľadali ju kade tade, volali, pískali, bez výsledku. Prezradilo ju vytrvalé kňučanie v skrinke na náradie. Vladuško ju tam omylom zamkol. A našťastie aj objavil. No a poďme ďalej. Na Slovensku, konkrétne v Bratislave máme aktuálne jediného zvieracieho zástupcu. Jazvečík Roxy je muž v najlepších rokoch. Vlastne by som povedala, že je to taký starší, rozvážny pán, ktorý na pobehovanie s Miškou a Akym nemá príliš náladu. Aj keď občas sa premôže. Väčšinou oddychuje v chládku a tak si myslím, že premýšľa nad behom sveta. No a na jednom z Hujerovských zletov takmer prišiel o život. To keď ho v ochrane pred väčším psom Pištík cez hradný múr prehodil a potom naspäť medzi živých vrátil. V Bratislave sme ešte mali Džerinku. Konkrétne u Evičky a Riška na Trnávke našla druhý domov, keď ju niekto na smetisko vyhodil. Najprv sa ukrutne bála ľudí, ale postupom času ju všetok strach prešiel. Potom stále žobrala, aby sme ju škrabkali. Svoje teritórium si poriadne strážila, Roxy to niekoľko krát na vlastnej koži pocítil. No a ešte si na Toma spomínam. Najprv maličký, len taká gulička postupne narástol a štekal o sto šesť. Celkom nikdy nedospel. Evička s Riškom si myslia, že ho zlí ľudia otrávili. Do rodiny patrila aj Kačenka. Tá žila v Unhošti, Kamil s Kaťulkou ju spolu s haciendou kúpili. Pri prvej návšteve tohto ich luxusného sídla nás vítala zo strechy domu. Výpočet zvieracej osádky ukončím za morom, živou Mášenkou. Očakávam, že nám o nej trošku viac jej majiteľka napíše, keďže osobne som nemala tú česť.