Šibi ribi 2

Tak Romuško nakoniec prišiel. Spolu s Riškom. Svoju povestnú zmes voňaviek rôznych druhov tento krát dokonca vymenil za značkový parfém. Gucci to vraj bol. Ale s malým šibalom od Martina a ďalšími štyrmi značkami od jeho kamarátov to poznať nebolo. Voda bola vlažná, z pohára, decentne nafŕkaná do tváre. A šibi ribi vymenilo spontánne želanie menšieho množstva rečí a väčšieho množstva pohybu pre mňa a pre Boženku. Boli aj peniaze. Aspoň tak sa mi to vidí, že Boženka niečo Jurkovi z peňaženky vyťahovala. Vladuško nedostal ani korunu, ani vajíčko, hoci šibal aj on. Na diaľku. Telefonicky. Dokonca som dostala príkaz vykríknuť, že ma vodou polieva. Tak som kričala a Vladuško na druhom konci linky hovoril šplech, šplech. Podobne obišla aj Boženka. Vierka skončila o niečo horšie. Vladuško ju požiadal o niečo z mrazničky a následne na ňu vychrstol pohár vody. ,,No neoblej ju, keď tam tak krásne stála,“ tak znie Vladuškove oficiálne zdôvodnenie. Vierka údajne skonštatovala niečo o tom, že už je starý, mal by konečne dostať rozum a na podobné hlúposti zabudnúť. Ako obišla Kaťulka neviem podrobne. Spomínala niečo o Tomáškových spolužiakoch, ktorí ju prišli vyšibať. O Kamilkovi povedala iba toľko, že išiel šibať a stále nie je doma. Tomáško už doma bol. Myslím, že boli asi tak dve popoludní. Najviac nádejí som vkladala do Mirky s Babul. Predsa len, popod okná Pištíkovej haciendy v Liptovskej Tepličke tečie potok, tak som tajne dúfala, že dievčence v ňom skončia. Neskončili. Šibačov poučili o decentnom oblievaní, tí skonštatovali, že to nie je žiadna zábava a neprišli. A Maťko vraj tiež iba z pohára fŕkal. No čo, snáď nabudúce. Inak sme boli s Boženkou a Jurkom u Evičky, Evička bola s Riškom a Romušom u nás, prišiel aj Martin, tak to bolo také rodinné. Boli sme aj na cintoríne. Treba dosypať zeminu a vietor rozbil svietnik. Ale večnú sviečku aj s baterkami sme zachránili. Zachrániť sa nám nepodarilo fialové kvety od Kaťulky. Zima a dážď sa na nich príliš podpísali. Trhalo mi srdce, keď som ich do koša odkladala. A ešte pohľad do Unhošte. Tomáško má za sebou preteky a jeho rodičia ďalšie úvahy na tému naše spolužitie. Medailu zatiaľ nezískal, ale uznajte, že po kopanci do istej chúlostivej časti tela sa ťažko bojuje. Verím tomu, že aj na to príde (medailu myslím). Podkrovie je už takmer hotové, takže sme dostali pozvanie na jeho prehliadku. Prísť môžeme aj skôr si myslím, očakávaní sme v každom prípade v lete. Lebo verte, či nie, ale Kamilko oslavuje 65 rokov. Kaťulka si preto zaslúži potriasť pravicou, že sa ešte nezbláznila. Upozorňujem, že šiltovky a tričká sú povinné. Ale to si ešte dáme včas vedieť...