Jeden podarený víkend

Kaťulka ma predbehla, tak si môžete prečítať pár riadkov o uplynulom víkende jej očami (s mojimi maličkými úpravami a dovetkami).

Po dlhšej absenci sme sa rozhodli navštíviť rodný kraj. Lietadlom sme neleteli, lebo sa to finančne neoplatilo, zvýšili pristávacie a štartovacie poplatky. To viete, keď idú tri osoby, tak človek kalkuluje. Stráženie pre psov sme zaistili a hurá na cestu. Začala sa skoro ráno, vlastne už v noci zo štvrtka na piatok. Vstávali sme o štvrtej a vyrážali o tri štvrte na pať. Cesta bola celkom dobrá (aj keď Tomáško u nás vravel, že vždy keď sa prebral, Kaťulka na Kamila kričala, že ide príliš rýchlo), až na to, že sme si spomenuli, že nemame dialničnú známku. Na fiktívnu hranicu sme dorazili v poriadku (Kaťulka údajne ešte v Unhošti Tomáša karhala, že keď nemá občiansky, tak ho cez hranicu nepustia), zháňali sme dialničnú známku, aj keď ja som hovorila, aby sme išli po starej ceste, Kamil opäť presadil svoje, a potom ma presviedčal, že ja som mu nakázala známku kupiť. Nechalo ma to kľudnou, po tabletke proti stresu, kto by sa hádal, no nie?
V Blave bolo nádherne. V piatok sme zašli na návštevu ku Milke a Paľovi do Častej, výlet sa vydaril, Kamil sa síce trochu ovínil, ale ušlo to. Večer sme boli na návšteve u Gabiky a Títího. Už majú dokončené bývanie, tak nám Martinko dovolil byť na návšteve dlhšie, ako dvanásť minút. Bolo tam fantasticky a Kamilko sa tam dorazil (ako hostiteľka podotýkam, že to vôbec nebolo také zlé, s tým dorazením sa, samozrejme). Na druhý deň bola oslava u Eviky, ktorá bola úžasná. Už dávno sa mi tak nenatriasala bránica od smiechu. Jedlo, pitie a všetko bolo fantastické (opäť sme preberali staré známe historky, plánovaný domov dôchodcov, Kaťulka vyhlásila pred všetkými, že s Evičkou ju na izbu v žiadnom prípade nemáme dávať, aj na to mala dáky pádny dôvod, Babula vcelku rozumne poznamenala, aby sme začali vybavovať hypotéku, nech máme z čoho ten penzión postaviť a aj sme oslavovali, spievali a gratulovali, pričom ktosi poznamenal, že tento gratulovací maratón by sme mali dáko zjednodušiť).
Náš výlet sme zakončili v nedeľu u Štefana na raňajkách (už tradičných), ako obvykle s dobrým jedlom. Podával sa aj tataráčik, ktorý naškrabal Jurulík a bol mňam, mňam. Okolo druhej sme sa pobrali k Boženke, kde sme naplnili naše auto až na prasknutie. Viezli sme do Tomaškovej izby klimatizačné zariadenie. Vyrazili sme domov o hodinu neskor, než som plánovala a to sa nám vypomstilo. Na diaľnici pri Malackách nás zastavili pre neprimeranú rýchlosť (namiesto 80 km namerali 138 km), zaplatili sme 2 tisíc korún českých. Cesta lietadlom by nás vyšla lacnejšie! Ale nechalo ma to v kľude, po tabletke proti stresu, kto by sa hádal, no nie?
Doma nás čakali psíkova, ale Ellie nás chudák privítala na troch labkách. Kamarátka, čo ich strážila, bola s nimi na prechádzke a nejaký čokl ju pokúsal. Vystrčil papulu spod bránky a keď išli okolo, tak ju chňapol, až jej ukusol kus mäsa aj s kožou. V pondelok bol Kamil s ňou u doktorky a má štyri štichy. Mali sme šťastie, že jej labku neukusol.
Víkend teda dopadol fantasticky, až na tie prúsery. Ďakujem všetkým za krásne strávený víkend.
Najbližšia akcia sa bude konať u nás v Unhošti, tak Vás všetkých oficiálne pozývam na májový zlet od 8.5. do 11.5.2008. Samozrejme, že kto chce prísť skôr a odísť neskôr, tak môže, dni neobmedzujeme.

A ja ešte dodávam, že toto stretnutie bude mať podtitul Pioniersky tábor 2008. Štefanova Katka nám ukázala, ako správne uviazať uzol na pionierskej šatke (Kaťulka síce neverila, že aj na obyčajnom šále to pôjde, lebo veď pionierska šatka bola trojcípa), menu treba naplánovať, čerešňový kompót a kura s ryžou istotne nebudú chýbať a dúfam, že budú aj dáke táborové hry, nočný pochod, táborák a hodnotenie izieb. Takže hor sa na zháňanie rovnošiat. Aj rozcvičkových...