utorok, septembra 11, 2007

Cesta z Tepličky

Cesta z Tepličky bola vlastne úplne typicky Hujerovská. Nekonečné balenie a odchod samozrejme na etapy. Posádka Mercedesu vyrážala ako prvá, krátko po štvrtej. Nabalená do prasknutia (lebo Maťko bol najlepší na svete a vzal nám veci, aby sme ich nemuseli trepať vo vlaku) pozostávala z piatich osôb a Roxyho. Takmer sa osôb viezlo šesť, veľa totiž nechýbalo a natisol by sa k nim Kamilko. Na otázku, kam mieri, s istotou odvetil: ,,K Maťkovi, hodí ma do Popradu, idem na návštevy." V jeho hlase bolo stále cítiť, že je jemne dotknutý Evičkiným rozhodnutím, ktorým rázne zakázala účasť Tomáška na návštevách starých kamarátov. Maťko však ďalšieho pasažiera odmietol, a tak si Kamilko musel počkať. Konkrétne na Pištíka a jeho priestrannú Imku. Najprv si s Jurulíkom výdatne sa spamätávajúcim z dopravnej nehody ako správne radikálne krídlo sadli dozadu, neskôr sa Kamilko po apeloch presunul na sedadlo spolujazdca. Keď sme už kompletní čakali na naštartovanie, zistil Pištík, že nemá čím. Chvíľu hľadal, a keď nevedel kľúče nájsť, uchýlil sa k priateľovi na telefón. Babulka mu veľmi rýchlo ozrejmila situáciu. Pištíkove slová: ,,otáčajte sa!“, ktoré rezignovane vyslovil do telefónu boli znamením, že si presadáme k Riškovi. Teda, Kamilko najprv predostrel plán, že pôjdeme na Riškovom aute Maťkovi naproti (zastihli sme ich pri Štrbe), a potom sa vrátime do Tepličky, presadneme do Imky a Pištík nás zavezie do Popradu, Jurulík však túto akciu zamietol hneď v zárodku tušiac, že vlak by sme asi doháňali niekde vo Vrútkach. Pri opúšťaní dediny v Riškovom aute položil môj strýko smrteľne vážne otázku, na ktorú dodnes spomínam: ,,A prečo vlastne nejdeme so Števkom?“ Riško mu to vrúcne, s láskou a od srdca vysvetlil. Veď si to viete predstaviť. Na stanicu sme každopádne dorazili včas, aj rezervu sme mali. V poslednej chvíli, keď už sme sa s rodinou lúčili, nás zastihol Pištíkov telefonát. ,,Povedzte Rišovi nech niekde kúpi 10 litrov nafty. Maťo má prázdnu nádrž, nedošiel by do Hybe na pumpu,“ zneli pokyny. My sme ich pustili z hlavy krátko potom, ako sme Kamilkovi kládli na srdce, nech sa ponáhľajú. Na stanici v Poprade sme si kúpili minerálku a noviny a spokojne sme vyšli do staničnej haly. Musela som si dvakrát pretrieť oči, či sa mi to iba nezdá. Šťuchla som Jurka z jednej strany, z druhej strany Božku a v tichosti sme sa priblížili k bankomatu. ,,Pán kapitán, čo vy tu robíte?“, položil Jurulík záludnú otázku. Kamilko sa iba sladko usmial a obšírne začal vysvetľovať, že vlastne vyberá peniaze, lebo žiadne nemá. Jurko s Božkou ho rýchlo zastavili, vysvitlo totiž, že Riško nášho letca trpezlivo čaká. Aj sa dočkal, po ceste ešte vyzdvihol už pripravenú naftu a Kamilka vysadil v ústrety novým dobrodružstvám. Mimochodom, ráno o štvrtej musel byť na letisku. A verte, či nie, aj tam bol. Spolu s Tomáškom šťastne doleteli za Kaťalukou, dokonca tuším aj s nejakými čučoriedkami.