Po kolaudácii

Chvíľu trvalo, kým som zhromaždila dôkazový materiál z poslednej pozoruhodnej akce, ktorú sme rodinne absolvovali. Pre moju maličkosť sa kolaudácia začala pomerne stresujúco, viezla som totiž vlastných rodičov z Karlovej Vsi do až do ďalekej Rače. Ale dorazili sme celí, ani auto neutrpelo žiadnu ujmu. Rovnako úspešne sa presunula časť rodiny z Trnávky, hoci Kaťulkina posádka mala na mále. Naša žabička si to namierila priamo cez križovatku, červená nečervená a na Boženkinu poznámku, že ostatní vodiči museli byť šokovaní, iba sucho skonštatovala, že šokovaná bola aj ona, sama zo seba. Potom sme chvíľu čakali na pána domáceho, ktorý vie, že bez práce nie sú koláče a preto pracuje dosť veľa, lebo má veľkú rodinu a potrebuje veľa koláčov. No a potom sme už v pokoji rodinného kruhu mohli skolaudovať nádhernú latifundiu našich večných kočovníkov. Dokonca sme absolvovali prehliadku s podrobným výkladom, navštívili sme bazén (ale tentokrát bol prázdny), oboznámili sme sa s činnosťou komína, vpustení sme boli aj na Babulkine poschodie. A všetci sme ochkali a achkali dojatím a nadšením. Ešte pred tým sme ochkali a achkali z dôvodu plných brušiek, opäť raz sme sa výborne napapkali. No a aj sme sa vzdelali, pretože Kamilko nám ako správny kapitán vysvetlil príčiny leteckého nešťastia. Počúvali sme so zatajeným dychom. A samozrejme, že sme sa aj pobavili, opäť raz nesklamala Kaťulka, ktorá po menšej potýčke so Štefanovou Katkou vyzvala prítomných, aby sa presunuli pred dom, pretože bude bitka. Pri vstávaní sa však tak razantne oprela do Boženkinho kolena, že tá so slzami v očiach obvinila vlastnú sestru z pokusu o likvidáciu (koleno mala totiž mierne opuchnuté, narezané, plné vody) a bolo po bitke. No a radikálne krídlo má nového predsedu. Lubo ani nevie, ako sa k tejto významnej funkcii dostal, ale pre istotu sa jej nebránil...