Každé ráno povieme si áno...

Pre tých, ktorí o tom ešte nevedia, Babulka a Lubo si ÁNO skutočne povedali. Verejne, slávnostným spôsobom, v prítomnosti dvoch svedkov, presne tak, ako zákon káže. A my, takmer všetci Hujerovci, sme boli pritom. Aj v neúplnej zostave sme pri oficiálnom fotení zabrali najviac schodov. Žabičky neostali nič dlžné svojej povesti a nevestu odprevadili k svadobnému stolu v nádherných zelených pršiplášťoch a papučkách, sypajúc jej lupene ruží pod nohy. Ich svetoznámy hit ,,My žabičky, tri sestričky zaznel, samozrejme, tiež. Pištík ako správny svadobný otec všetkých privítal prípitkom a príhovorom a mna dojal tým, ako sa dojal. A po menších dezinformáciách sme si na nevestino želanie zaspievali rodinnú hymnu. Prišlo aj na tancovanie. A to teda nebola maličkosť. Hujerovské a radikálnokrídlovské tanečné kreácie ma budú mátať ešte veľmi dlho. Po ich vzhliadnutí mi je úplne jasné, že na rečiach o chorých chrbticiach, kolenách, krížoch, kĺboch a iných telesných častiach nie je ani štipka pravdy. Pravdepodobne slúžia iba ako ľahká konverzačná téma, hneď po počasí. Ale späť k svadbe. Hymna sa spievala ešte raz, počas gratulácie Jurulíkovi, klobúk dolu pred mladomanželmi, ktorí nezabudli na jeho narodeniny. Z ďalších zaujímavých momentov stojí za zmienku, že nevestinu kyticu chytila Mirka, ženíchov podväzok Maťko a metlový tanec vyhral Pištík so Zuzkou, hoci Katka s Riškom bojovali viac ako statočne. Poslední hostia (medzi nimi moja maličkosť a Miruška) opustili svadbu po štvrtej. A potom boli raňajky na Alstrovej, v rámci zachovania jednej z najlepších rodinných tradícií.

Čo dodať? 29. október 2010 bol jednoznačne výnimočný deň. Tak nech pre našich mladomanželov navždy výnimočným ostane.